Zmluva o kúpe akcií vs. Zmluva o predaji podniku vs. Zmluva o kúpe nehnuteľných vecí

19.08.2022 | Autor: Hronček & Partners, s. r. o.
11 min

V článku sa bližšie zameriame na tri základné zmluvné typy, ktoré sú v procese M&A transakcií najčastejšie využívané. Konkrétne sa bude jednať o zmluvu o kúpe akcií, zmluvu o predaji podniku a zmluvu o kúpe nehnuteľných vecí. Všetky tieto zmluvy môžeme súhrnne označovať ako takzvané akvizičné zmluvy.

Zmluva o kúpe akcií vs. Zmluva o predaji podniku vs. Zmluva o kúpe nehnuteľných vecí

Nadobudnutie kontroly nad podnikom, teda naplnenie základného cieľa M&A transakcií, je možné na základe viacerých spôsobov. Medzi najtypickejšie formy transakcie možno zaradiť jednak prevod majetkových účastí v cieľovej spoločnosti, označovaný aj ako share deal, ďalej prevod samotného podniku, ktorý označujeme ako asset deal, pričom tento je spravidla realizovaný na základe zmluvy o predaji podniku, ktorá je upravená aj v zákone č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), alebo na základe predaja nehnuteľných a hnuteľných vecí, postúpením pohľadávok a podobne. Posledným typickým spôsobom je korporátna premena spoločnosti na základe splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia obchodnej spoločnosti. [1]

V dnešnej eseji sa bližšie zameriame na tri základné zmluvné typy, ktoré sú v procese M&A transakcií najčastejšie využívané. Konkrétne sa bude jednať o zmluvu o kúpe akcií, zmluvu o predaji podniku a zmluvu o kúpe nehnuteľných vecí. Všetky tieto zmluvy môžeme súhrnne označovať ako takzvané akvizičné zmluvy.

Zmluva o kúpe akcií

Akcie možno bezpochyby považovať za cenné papiere, čo je vyslovene potvrdené aj v ust. § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZCP“). Zmluvu o kúpe akcií možno preto v súlade s vyššie uvedeným krátkym výkladom zaradiť medzi tzv. share deal. Prvá otázka, ktorú je potrebné náležite zodpovedať, je, či je zmluva o kúpe akcií zmluvou pomenovanou, alebo naopak ju budeme považovať za zmluvu inominátnu. Odpoveď na túto otázku nájdeme v ust. § 30 ZCP, ktorý je označený ako „Zmluva o kúpe cenných papierov a zmluva o darovaní cenných papierov“.  Uvedené ustanovenie pozostáva zo 4 odsekov, pričom nám určuje základný právny rámec toho, čo má zmluva o kúpe cenných papierov, teda aj zmluva o kúpe akcií obsahovať. Odsek 1 stanovuje, že tento zmluvný typ sa spravuje ustanoveniami ObZ o kúpnej zmluve. Pre platnosť zmluvy je potrebné, aby v nej bol náležite určený druh prevádzaných akcií, ich počet, cena a označenie cenného papiera podľa medzinárodného systému číslovania na identifikáciu cenných papierov, ak takéto označenie bolo pridelené. [2] Čo sa týka formy, ZCP ustanovuje, že v prípade listinných cenných papierov na meno musí mať zmluva o ich prevode písomnú formu. Písomnú formu musí mať zároveň aj zmluva o kúpe listinného cenného papiera na rad za predpokladu, že tak ustanovuje osobitný zákon. ZCP myslí aj na situáciu, kedy by zmluva o kúpe akcií neurčila kúpnu cenu za tieto cenné papiere. V takom prípade by zmluva bola platná len za predpokladu, kedy by zmluvné strany náležitým spôsobom prejavili svoju vôľu zmluvu uzavrieť aj bez určenia tejto kúpnej ceny. V ostatných otázkach ZCP odkazuje na použitie ObZ, v ktorom je kúpna zmluva upravená v ust. § 409 a nasl.

Na tomto mieste považujem za vhodné sa bližšie zamerať na to, kedy bude musieť mať zmluva o kúpe akcií písomnú formu, prípadne či vôbec existuje možnosť, aby takáto zmluva bola platne uzatvorená aj v ústnej podobe. Ako už vieme a ako vyplýva aj z ust. § 156 ObZ, akcia môže byť vydaná ako listinná, alebo ako zaknihovaná. V prípade listinnej akcie platí, že táto môže byť vydaná len na meno, t. j. konkrétnej osobe. Čo sa týka zaknihovaných akcií, platí, že môžu byť vydané na meno, ale aj na doručiteľa. ZCP v ust. § 30 ods. 3 ustanovuje, že písomnú formu musí mať len zmluva o kúpe cenných papierov, predmetom ktorej sú cenné papiere vystavené na meno. Podľa môjho právneho názoru teda platí, že v príde cenného papiera – akcie, vystaveného na doručiteľa, môže dôjsť k platnému uzatvoreniu zmluvy o kúpe akcií na účely M&A transakcie aj v ústnej podobe.

Čo však obsahuje zmluva o kúpe akcií v praxi? Samozrejme, základnou náležitosťou je identifikovanie zmluvných strán, teda kupujúceho a predávajúceho bez ohľadu na to, či sa jedná o fyzické alebo právnické osoby. Predmetom zmluvy je vždy záväzok predávajúceho previesť na kupujúceho cenné papiere (akcie) so všetkými právami s nimi spojenými a záväzok kupujúceho kúpiť akcie a zaplatiť za ne predávajúcemu kúpnu cenu. Z uvedeného môžeme vyabstrahovať ďalšiu podstatnú náležitosť, ktorou je kúpna cena, jej výška a platobné podmienky, za ktorých bude kúpna cena uhradená. Zmluva by mala ďalej upravovať aj bližšie podmienky prevodu akcií, pričom tento bude spravidla zavŕšený jeho registráciou vykonanou Centrálnym depozitárom cenných papierov. Opomenúť však nemožno ani „klasické“ zmluvné články a ustanovenia ako napríklad preambula, v ktorej je zadefinovaný základný účel zmluvy, článok v ktorom sa vymedzí význam základných pojmov používaných v zmluve, články zaoberajúce sa možnosťami ukončenia zmluvy, zákazy konkurencie, spôsoby doručovania ale aj úvodné a záverečné ustanovenia. [3]

Zmluva o kúpe podniku

Ďalším zmluvným typom, ktorému sa budeme v tejto eseji venovať, je zmluva o kúpe podniku. Zmluva o kúpe podniku predstavuje určitý typ kúpnej zmluvy, čo možno vyvodiť aj z jej systematického zaradenia v rámci ObZ. Zmluvu o kúpe podniku nachádzame upravenú ako zmluvný typ v ObZ, avšak s tým rozdielom, že tento ju v ust. § 476 a nasl. označuje ako zmluvu o predaji podniku. Podľa ust. § 476 ods. 1 ObZ platí, cit.: „Zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu.“ ObZ ďalej stanovuje, že zmluva vyžaduje písomnú formu a podpisy účastníkov zmluvy musia byť osvedčené. Základným rozdielom oproti zmluve o kúpe akcií teda je, že zatiaľ čo táto mohla byť za istých okolností uzatvorená aj v ústnej podobe, v prípade zmluvy o kúpe podniku je zákonom prísne vyžadovaná písomná forma. Nakoľko je toto ustanovenie kogentné, zmluvné strany nemôžu vzájomnou dohodou jeho aplikáciu vylúčiť. Základnou charakteristickou črtou tohto zmluvného typu je, že na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje.[4] Napriek tomu, že všetky tri zmluvné typy, ktorým sa v tejto eseji venujem, majú niekoľko spoločných znakov, je vhodné poukázať práve na jednotlivé odlišnosti medzi nimi. Základným rozdielom, ktorý platí pre zmluvu o kúpe podniku je, že pri kúpe/predaji podniku predávajúci a jeho subjektivita nezaniká a to ani napriek tomu, že predajom prichádza o všetky aktíva a pasíva, ktorými doposiaľ disponoval, nakoľko tieto prechádzajú na kupujúceho, pričom určitým ekvivalentom za ich nadobudnutie je kúpna cena, ktorú je kupujúci povinný zaplatiť.[5]

Ústredným pojmov tohto zmluvného typu, ako vyplýva už z jeho pomenovania, je pojem podnik. ObZ charakterizuje podnik v ust. § 5, podľa ktorého, cit.: „Podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.“

Pri pohľade do ust. § 263 ods. 1 ObZ zistíme, že zmluva o predaji podniku pozostáva z výrazne väčšieho množstva kogentných ustanovení, ako je tomu v prípade ostatných zmluvných typov. Na tomto mieste je potrebné preto poznamenať, že k predaju/kúpe podniku dochádza bez predchádzajúceho súhlasu veriteľov, preto zákonodarca pristúpil k tomu, aby bola v rámci tohto zmluvného typu zabezpečená určitá ochrana veriteľov aj tým, že väčšinu týchto ustanovení označil za kogentné, teda za také, ktoré nemôžu byť dohodou zmluvných strán menené a musia sa aplikovať za každých okolností.

Ako uvádza aj Ďurica, v praxi môže byť značným aplikačným problémom jednoznačné a presné vymedzenie predmetu predaja a to najmä v prípade aktívnych podnikov, kedy dochádza neustále k zmenám v aktívach a pasívach tohto podniku. Aby sa predišlo týmto problémom je častokrát vypracovávaný znalecký posudok, prostredníctvom ktorého znalec ohodnotí cenu podniku a na základe takto vypracovaného znaleckého posudku je následne stanovená kúpna cena.[6]

Zmluva musí ďalej jednoznačným spôsobom konkretizovať predmet kúpy/predaja. To znamená, že v zmluve musia byť náležitým spôsobom definované či už zásoby, ktoré sa prevádzajú, alebo nehnuteľnosti, za predpokladu že aj tieto sa na predaj vzťahujú, ďalej napríklad práva z duševného a priemyselného vlastníctva a podobne.

Na základe našich poznatkov z obchodného práva vieme, že predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa ObZ môžu byť len veci hnuteľné. Vyššie som však uviedol, že predmetom zmluvy o kúpe podniku môžu byť aj nehnuteľnosti. O aký zmluvný typ sa teda v danom prípade jedná a ide o zmluvu uzatvorenú podľa občianskeho alebo obchodného zákonníka? Odpoveď na túto otázku nám poskytol okrem iného aj Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp.zn.: 5 Cdo 45/2007, podľa ktorého, cit.: „Ak sa týka kúpna zmluva nehnuteľnosti, riadi sa Obchodným zákonníkom iba v prípadoch, kedy nehnuteľnosť je predmetom zmluvy o predaji podniku (§ 476 Obchodného zákonníka), prípadne je predmetom zmluvy o kúpe prenajatej veci (§ 489 Obchodného zákonníka). V ostatných prípadoch sa v Obchodnom zákonníku odkazuje na ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka na kúpnu zmluvu o nehnuteľnej veci neprichádza do úvahy ani v prípadoch, že je uzavretá medzi podnikateľmi.“

V súlade s citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu teda možno dospieť k záveru, že zmluva o kúpe podniku predstavuje jeden z dvoch zmluvných typoch upravených v ObZ, predmetom ktorého môže byť prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Zmluva o kúpe nehnuteľných vecí

Posledný zmluvný typ, ktorý bude predmetom mojej eseje je zmluva o kúpe nehnuteľných vecí. Hneď na úvod je potrebné poznamenať, že zatiaľ čo v prvých dvoch prípadoch išlo o zmluvy pomenované, kedy zmluva o kúpe akcií vychádza z ust. § 30 ZCP a zmluva o kúpe podniku z ust. § 476 ObZ, zmluva o kúpe nehnuteľných vecí nie je zmluvou pomenovanou v pravom zmysle slova.

V prípade zmluvy o kúpe nehnuteľných vecí budeme vychádzať primárne zo zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). OZ v ust. § 42 ods. 1 ustanovuje, že písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Z uvedeného je preto zrejmé, že základnou formálnou náležitosťou tohto zmluvného typu je jej uzatvorenie v písomnej podobe.

Pre zmluvy, predmetom ktorých je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je typické, že tieto nadobúdajú vecnoprávne účinky až povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností príslušným okresným úradom. V tomto kontexte sa vynára otázka, či je potrebné osvedčovať podpisy na týchto zmluvách tak, ako tomu bolo v prípade zmluvy o kúpe podniku. Literatúra uvádza, že v kontexte M&A transakcií nezriedka dochádza k vykonávaniu týchto transakcií cezhranične. Nezriedka sú preto uzatvárané tzv. veľké akvizičné zmluvy, ktoré zahŕňajú aktíva vo viacerých štátoch, pričom následne sa uzatvárajú v jednotlivých štátoch tzv. malé akvizičné zmluvy. Otázkou preto zostáva, kedy musia byť podpisy na týchto zmluvách úradne osvedčené. Gyárfáš, Matulníková a Vavrák uvádzajú, že podľa ich právneho názoru je takéto osvedčenie potrebné spravidla len na malej, prevodnej zmluve, pričom na veľkej zmluve vyžadované nebude. Zároveň však jedným dychom dodávajú, že tento výklad zrejme nebude univerzálne aplikovateľný.[7]

Zmluvu o kúpe nehnuteľnosti budeme na účely M&A transakcií považovať za asset deal. Právnym základom pre tento zmluvný typ je ust. § 588 a nasl. OZ, ktoré upravuje kúpnu zmluvu.

Negociačný proces v rámci M&A transakcií je bezpochyby zdĺhavý a náročný. Uvedené platí nie len pre uzatváranie zmlúv o kúpe nehnuteľností, ale pre všetky zmluvy uzatvárané v rámci tohto procesu.

Bezpochyby sa vyššie uvedený výpočet akvizičných zmlúv nejaví ako uzatvorený, resp. taxatívny. Spomenúť možno ďalej napríklad zmluvu o prevode obchodné podielu, ktorá je takisto upravená v ObZ a predstavuje preto pomenovaný zmluvný typ. Proces negociácie a uzatvárania akvizičných zmlúv predstavuje ťažiskový základ pre úspešné vykonanie jednotlivej M&A transakcie. Táto oblasť je však natoľko špecifická, že sa jej v súčasnosti stále venuje relatívne úzky okruh právnikov a advokátov. V praxi majú akvizičné zmluvy rádovo desiatky strán, čo je okrem iného odôvodnené aj rozsiahlosťou a komplexnosťou otázok, ktoré musia byť v zmluve upravené.[8]

Zverenie spísania akvizičnej zmluvy do rúk odborníka však považujeme za kľúčové. Už v rímskom práve platila zásada „clara pacta – boni amici“ teda dobré zmluvy robia dobrých priateľov. Inak tomu nie je ani v prípade akvizičných zmlúv. Správne a odborné vypracovanie tejto zmluvy môže v budúcnosti výrazným spôsobom minimalizovať riziko vzniku prípadných sporov, ktoré by z tejto zmluvy mohli vzniknúť.


[1]Gyárfáš, J., Matulníková, K., Vavrák, T. M&A na Slovensku. Právnický a daňový sprievodca. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 1. vydanie,  s. 4 - 5

[2] § 30 ods. 1 ZCP

[3] Gyárfáš, J., Matulníková, K., Vavrák, T. M&A na Slovensku. Právnický a daňový sprievodca. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 1. vydanie, s. 41-60

[4] § 477 ods. 1 ObZ

[5] Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2016 s. 1362 – 1366

[6] Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2016s. 1362 – 1366

[7] Gyárfáš, J., Matulníková, K., Vavrák, T. M&A na Slovensku. Právnický a daňový sprievodca. Bratislava: C. H. Beck, 2019,1. vydanie, s. 39 - 39

[8] Gyárfáš, J., Matulníková, K., Vavrák, T. M&A na Slovensku. Právnický a daňový sprievodca. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 1. vydanie, s. 34 - 35


Hronček & Partners, s. r. o.

Hronček & Partners, s. r. o.

"Kvalitný obsah netvoria copywriteri, ale odborníci."