Mnohé prevádzky zostávajú kvôli koronakríze naďalej zatvorené. Problém majú vyriešiť dotácie, avšak podmienky pre ich získanie môžu byť v mnohých ohľadoch diskriminačné. V nasledujúcom článku sme sa preto rozhodli priniesť ucelený pohľad na problematiku nastavenia podmienok pre získanie dotácií na nájomné a priblížiť laickej verejnosti potenciálne možnosti odškodnenia a domáhania sa svojich nárokov.
V marci minulého roka boli na našom území zavedené prvé opatrenia s cieľom zamedziť šíreniu ochorenia COVID-19. Významnú úlohu pri zavádzaní nových opatrení zohráva Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorého povinnosťou v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o ochrane verejného zdravia“) je nariaďovať opatrenia na predchádzanie ochoreniam a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia , ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.
Protipandemické opatrenia Úradu verejného zdravotníctva sa dotýkajú každého z nás, niektorých viac, iných menej. Prvá aj druhá vlna pandémie viedla k nútenému zatvoreniu mnohých slovenských prevádzok, ktorým následne vznikli veľké finančné ťažkosti. Strata príjmu ako prirodzený dôsledok zavedených opatrení vedie okrem iného aj k neschopnosti podnikateľov uhrádzať nájomné za obdobie, počas ktorého priestory svojich prevádzok nemôžu využívať. V júni 2020 NR SR schválila novelu zákona č. 71/2013 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktorej cieľom bolo poskytnúť nájomcom pomocnú ruku zo strany štátu. Novelou bol do zákona včlenený §13c, ktorého predmetom je právna úprava poskytnutia dotácií na nájomné.
Jednou z podmienok priznania dotácie na nájomné je skutočnosť, že prenajímateľ poskytne nájomcovi zľavu z nájomného. Výška dotácie následne zodpovedá výške zľavy, ktorú nájomcovi poskytol prenajímateľ, najviac však môže dosiahnuť 50% sumy nájomného. Nájomné sa tak znižuje o poskytnutú zľavu a výšku dotácie, pričom zvyšné nájomné musí nájomca uhradiť.
Čo v prípade ak prenajímateľ neposkytne zľavu z nájomného?
Nie každý prenajímateľ je však ochotný poskytnúť svojmu nájomcovi zľavu z výšky nájomného, resp. výška poskytnutej zľavy je v tak nízkej hodnote, že ani spolu s dotáciou z Ministerstva hospodárstva na nájomné, nepredstavuje pre podnikateľa reálnu kompenzáciu za nemožnosť užívať priestory. Nájomcovia prevádzok, ktoré musia byť v dôsledku opatrení Úradu verejného zdravotníctva zatvorené, a ktorým prenajímateľ neposkytuje žiadnu zľavu zostávajú v tomto prípade úplne bez pomoci, resp. akejkoľvek kompenzácie zo strany štátu. Vynárajú sa tak otázky, či nie je pomoc navrhnutá štátom diskriminačná, a či by štát nemal „odškodniť“ všetkých obmedzených nájomcov.
Mám nárok na odškodnenie negatívnych dopadov štátnych opatrení, prijatých na zabránenie šírenia COVID-19?
V reakcii na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II ÚS 410/2020, v ktorom (posudzoval opatrenie ÚVZ SR, ktorým bola zavedená povinná štátna karanténa pri príchode zo zahraničia) dospel k záveru, že opatrenia Úradu verejného zdravotníctva majú povahu hybridných správnych aktov, NR SR prijala zákon č. 286/2020 Z. z. ktorým novelizovala zákon o ochrane verejného zdravia. Ako sa uvádza v dôvodovej správe, prebiehajúa pandémia COVID-19 odhalila niektoré nedostatky vo formálnych ustanoveniach týkajúcich sa vydávania opatrení orgánov verejného zdravotníctva. Najväčšou nejasnosťou je právna povaha opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR, spôsob ich prípravy a najmä vyhlasovania. Novela zákona o ochrane verejného zdravia s cieľom odstrániť tieto nejasnosti priznala opatreniam Úradu verejného zdravotníctva povahu všeobecne záväzných právnych predpisov, pre ktoré bol určený názov vyhláška.
V súvislosti s opatreniami Úradu verejného zdravotníctva je preto potrebné rozlišovať medzi opatreniami vydávanými do 15. novembra 2020 a opatreniami vydávanými po 15. novembri 2020 majúcimi právnu povahu všeobecne záväzných právnych predpisov – vyhlášok.
Je nepochybné, že škode, ktorú nájomcovia uzavretím prevádzok utrpeli, nemohli predísť, čo vedie k záveru, že zodpovednosť štátu za škodu tu skutočne je. V zmysle článku 46 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Práva na náhradu škody sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Základným právnym predpisom, ktorý upravuje zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z. z. Jedným z predpokladov pre uplatnenie škody voči štátu je, že rozhodnutie ktorým k škode došlo, bolo zrušené pre nezákonnosť. Novela zákona o ochrane verejného zdravia umožňuje vyhlášky ÚVZ SR ako normatívne správne akty skúmať podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy SR pre nesúlad s ústavou, ústavnými zákonmi,medzinárodnými zmluvami a inými nadradenými právnymi predpismi, a to na návrh subjektov upravených v čl. 130 Ústavy SR. V prípade ak by Ústavný súd SR zrušil vyhlášku pre nezákonnosť bol by splnený základný predpoklad priznania náhrady škody. Problémom však je, že zatiaľ žiadne pandemické opatrenie Úradu verejného zdravotníctva nebolo súdom zrušené. Ak samotné opatrenia neboli zrušené pre nezákonnosť, potom nie je možné domáhať sa náhrady škody voči štátu postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Je možné domáhať sa náhrady škody v súvislosti s opatreniami ÚVZ SR prijatými do 15.10. ktoré boli zrejme nezákonné?
Ako sme poukázali vyššie, základným predpokladom uplatnenia škody voči štátu je zrušenie nezákonného rozhodnutia. Sťažovatelia, ktorí sa pred 15. novembrom 2020 obrátili s ústavnou sťažnosťou na Ústavný súd SR a namietali porušenie svojich práv v súvislosti so zavedenými opatreniami, neboli vo väčšine prípadov úspešní. Ústavný súd odmietol ich ústavné sťažnosti z dôvodu nevyčerpania všetkých účinných prostriedkov nápravy pred ich podaním. Súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 410/2020 dospel k záveru, že:
„pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, teda individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu) v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených, konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitím ako „lex specialis“) vyplýva práve taká povaha výsledku použitia jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová, resp. statusová definícia). Formulácia zákonných oprávnení na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá „ratione materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu.“
Hybridné správne akty sú príslušné skúmať správne súdy v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho poriadku. Ak by sa nájomcovia domáhajúci sa škody, ktorá im vznikla opatreniami ÚVZ SR vydanými pred 15.novembrom 2020, obrátili so sťažnosťou priamo na Ústavný súd, ten by ich ústavnú sťažnosť pravdepodobne (s poukazom na vyššie vyslovený právny názor, že opatrenia vydané v tomto čase mali povahu hybridných správnych aktov) zamietol ako neprípustnú, keďže neboli vyčerpané všetky prostriedky ochrany, t. j. opatrenia ako hybridné správne akty neboli predmetom prieskumu správnych súdov.
Vyvstáva však otázka, či sa možno domáhať náhrady škody spôsobenej opatreniami ÚVZ SR, ktoré už nie sú v platnosti. V zmysle ustálenej súdnej praxe predmetom preskúmania súdom môže byť iba rozhodnutie existujúce v čase rozhodovania súdu (pozri NS SR 3Sž o KS 90/2005). Správny súd by s veľkou pravdepodobnosťou správnej žalobe nájomcu nevyhovel argumentujúc tým, že nie je oprávnený priznať škodu spôsobenú opatrením, ktoré bolo zrušené alebo nahradené rozhodnutím samotného Úradu verejného zdravotníctva.
Ak sa neviem domáhať náhrady škody, môžem sa domáhať inej kompenzácie? Akej?
Nájomcovia, ktorí v dôsledku diskriminačne nastavenej dotačnej schémy Ministerstva hospodárstva SR nemôžu získať žiadnu dotáciu na nájomné, resp. ktorým štát poskytol dotáciu v tak nízkej výške, že nepredstavuje pre podnikateľa reálnu kompenzáciu za nemožnosť užívať priestory, sa ako občania zmluvného štátu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv môžu domáhať kompenzácie na Európskom súde pre ľudské práva.
Diskriminácia je stav, keď sa s osobami (príp. skupinami osôb), ktoré sa nachádzajú v tej istej skutkovej a právnej situácii zaobchádza rozdielne bez toho, aby toto nerovnaké zaobchádzanie sledovalo legitímny alebo akceptovateľný dôvod. Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva sa vzťahujú na všetkých nájomcov prevádzok, ktoré musia byť pre prebiehajúcu pandémiu uzavreté. Nájomcovia, bez ohľadu na to či už im prenajímateľ poskytuje zľavu alebo nie, sa nachádzajú v rovnakej situácii – sú nútení nechať svoje prevádzky zatvorené, čím sú touto situáciou obmedzení, resp. poškodení rovnako. Podmienky poskytovania dotácií však vedú k rozlišovaniu nájomcov na tých , ktorí získali od prenajímateľa zľavu na nájomné a nájomcov, ktorí sa so svojím prenajímateľom na zľave z nájomného nedohodli. Nájomcovia, ktorým prenajímateľ neposkytol zľavu a musia uhrádzať celú výšku dohodnutého nájomného sú tak znevýhodnení oproti nájomcom, ktorým štát poskytuje pomoc formou dotácií, a teda ich obmedzenie a poškodenie nie je zo strany štátu nijakým spôsobom kompenzované. Na druhej strane aj nájomcovia, ktorým prenajímateľ poskytol len minimálnu zľavu z výšky nájomného sú znevýhodnení oproti nájomcom, ktorým prenajímateľ poskytol maximálnu zľavu z nájomného (50%). Je potrebné zdôrazniť, že dotácie kompenzujú škody vznikajúce na základe kritérií, ktoré dotknutý subjekt nevie a nemôže ovplyvniť.
Ochranu pred diskrimináciou poskytuje čl. 14 Dohovoru, podľa ktorého: „užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“ Samotné porušenie práva na rovnaké zaobchádzanie, však nepostačuje na to, aby ESĽP vyhodnotil sťažnosť nájomcu ako prijateľnú. V zmysle ustálenej judikatúry súdu je potrebné namietať popri diskriminácii aj iné akcesorické (vedľajšie) právo garantované Dohovorom. V tomto prípade prichádza do úvahy namietať porušenie ustanovenia článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, ktoré garantuje právo na pokojné užívanie majetku, keďže v dôsledku opatrení ÚVZ SR bolo obmedzené právo užívať prenajaté priestory.
Pokiaľ ide o výšku kompenzácie nájomcovia môžu požadovať, aby im štát zaplatil sumu, ktorou prispel nájomcom, ktorí sa s prenajímateľom dohodli na maximálnej výške zľavy t.j. 50% zo sumy ich nájomného.
Jednou z podmienok podania sťažnosti na ESĽP je vyčerpanie všetkých účinných a dostupných vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Nájomca však v podmienkach slovenského súdneho systému nemá k dispozícií žiadny prostriedok, ktorým by mohol namietať, že §13c zákona o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky je diskriminačný a porušuje právo garantované Dohovorom.
Cestou podania sťažnosti na Európsky súd sa vydala aj Únia fitness centier Slovenska, pričom v súčasnosti prebieha zmierovania fáza konania. V prípade ak by fitness centrá boli so svojimi požiadavkami úspešné, otvorila by sa cesta pre mnohé prevádzky, ktorým protipandemickými opatreniami vznikli veľké škody.
Môžem napadnúť oznámenie o nepriznaní dotácie na nájomné pre nezákonnosť/protiústavnosť, ktorá je spôsobená diskriminačným charakterom tohto dotačného systému?
Ak nájomca nespĺňajúci podmienky priznania dotácie podá žiadosť o dotáciu na nájomné, zo strany Ministerstva hospodárstva SR mu príde zamietavé oznámenie. Oznámenie o nepriznaní dotácie na nájomné spĺňa definíciu opatrenia orgánu verejnej správy v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z.). Správnou žalobou sa nájomca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Nájomca by správnou žalobou mohol namietať porušenie ustanovenia článku 35 ods. 1 Ústavy SR garantujúce právo podnikať. Žiadny zo zákonom ustanovených dôvodov však neoprávňuje správny súd zrušiť oznámenie o nepriznaní dotácie na nájomné pre nezákonnosť a priznať nájomcovi odškodnenie. Z tohto dôvodu prichádza do úvahy napadnúť oznámenie priamo na Ústavnom súde SR.
Podobne ako v prípade ESĽP popri diskriminácii podľa článku 12 ods. 2 Ústavy SR je potrebné namietať porušenie iného vedľajšieho práva. Okrem spomenutého práva podnikať, prichádza do úvahy aj ustanovenie čl. 55 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého SR chráni a podporuje hospodársku súťaž, ktorá bola nespravodlivým systémom dotácií porušená. Je však otázne, či by Ústavný súd systém dotácií posúdil ako zjavne diskriminačný, ktorý spôsobuje nezákonnosť oznámenia o nepriznaní dotácie na nájomné.
Môže prichádzať do úvahy nejaký spôsob uplatnenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR?
Ak by išlo o diskriminačné poskytovanie dotácií na nájomné, ktorých hlavnou funkciou je odškodnenie subjektov negatívne ovplyvnených pandémiou a opatreniami štátnych orgánov, mohol by do úvahy prichádzať vznik nároku na odškodnenie zo strany štátu podľa iných ustanovení právnych predpisov.
Článok 20 ods. 4 Ústavy SR v súvislosti s núteným obmedzením vlastníckeho práva garantuje poškodeným právo na primeranú náhradu. Na rozdiel od nároku na náhradu škody podmienkou priznania primeranej náhrady nie je nezákonnosť opatrení/vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva. Systém pomoci štátu na zmiernenie negatívnych následkov opatrení štátu, prijatých na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19 na základe diskriminačne nastavenej schémy dotácií na nájomné vytvoril dve kategórie subjektov. Tých, ktorým štát poskytol primeranú náhradu za obmedzenie podnikania vo forme dotácie a nájomcov a vlastníkov nehnuteľností prevádzkujúcich vo svojich priestoroch podnikateľskú činnosť, ktorí sa s prenajímateľom nedohodli na zľave, a tým nesplnili podmienku pre priznanie dotácie. Avšak aj v rámci prvej kategórie subjektov možno nájsť množstvo nájomcov, ktorým prenajímateľ poskytol len minimálnu zľavu z nájomného, v dôsledku čoho výška zľavy spolu s dotáciou z Ministerstva hospodárstva na nájomné, nepredstavuje pre nich primeranú náhradu za nemožnosť užívať priestory. Druhú kategóriu subjektov, a to nájomcov a vlastníkov nehnuteľností, ktorým Ústava rovnako garantuje právo na primeranú náhradu, by mal štát taktiež odškodniť, pričom výška odškodného by mala byť minimálne vo výške dotácie poskytnutej tým, ktorí splnili podmienky dotačnej schémy, t.j. 50 % zo sumy nájomného. Štát, ktorý mal odškodniť všetky subjekty obmedzené zavedenými opatreniami, nelogicky poskytol primeranú náhradu len tým, ktorí splnili ním diskriminačne nastavené podmienky, avšak je potrebné zdôrazniť, že minimálna výška dotácie, ktorú Ministerstvo hospodárstva poskytlo nájomcom, ktorí sa s prenajímateľom dohodli len na minimálnej zľave z nájomného, taktiež nepredstavuje reálnu náhradu za nemožnosť užívať priestory.
Na základe právnej analýzy existujúceho stavu sme dospeli k záveru, že systém „pomoci štátu“ na zmiernenie negatívnych následkov opatrení štátu, prijatých na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19 nie je dostatočný a primeraný vzhľadom na rozsah zásahov štátu do práv a slobôd dotknutých podnikateľov. Dotknuté subjekty by mali byť primerane odškodnené za následky, ktoré u nich spôsobili obmedzenia a reštrikcie zo strany štátu. Vidíme priestor v tom, aby sa dotknutí nájomcovia, ale aj vlastníci nehnuteľností účinne dovolali svojej ochrany a peňažnej kompenzácie. Naša advokátska kancelária je im pripravená pomôcť a poskytnúť odborné právne služby. Situáciu pozorne sledujeme. V prípade, že sa Vás uvedená situácia týka, neváhajte sa na nás kedykoľvek obrátiť.
