Ešte v máji 2020 sme prevzali zastupovanie klienta v sporoch proti Finančnému riaditeľstvu SR, ktoré sa týkalo dodatočného dorubenia daňovej povinnosti, spolu vo výške viac ako 270 tisíc EUR. V tomto čase bolo konanie už v štádiu po podaní správnych žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o týchto doruboch dane, a teda z významnej časti boli naše možnosti argumentácie a vecných, či právnych námietok obmedzené.
Celkovo išlo o 28 samostatných konaní, ktorých prevažná časť sa týkala dorubenia DPH na základe výsledkov daňovej kontroly, vykonanej u klienta za viaceré zdaňovacie obdobia v rámci až 4 rokov. Správca dane rovnaké transakcie neuznal ani na účely uplatnenia daňových výdavkov a klientovi vykonal za každé kontrolované zdaňovacie obdobie zároveň dorub na dani z príjmov právnických osôb.
Správca dane sa zameral na dva druhy dlhodobých obchodných vzťahov, ktorých účastníkom bol náš klient. V jednom prípade išlo o dodávky tovaru, ktorý nakupoval na účely ďalšieho predaja svojim zákazníkom v bežnom obchodnom styku. V druhom prípade sa jednalo o dodávky reklamných služieb.
Finančné orgány nerozporovali, že by plnenia neboli dodané, ale spochybňovali skutočnosť, že dodanie vykonal platiteľ dane uvedený vo faktúre. Tieto skutočnosti považovali za nepreukázané z dôvodu, že dodávatelia uvedení vo faktúrach boli v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktní. Okrem toho, v čase medzi ukončením spolupráce s klientom a začatím daňovej kontroly v jeho spoločnosti, boli dodávateľské firmy zlúčené s inými spoločnosťami, prípadne prevedené na osoby, ktoré boli nezastihnuteľné a nekontaktné. Taktiež sa správcovi dane nepodarilo zabezpečiť účtovné doklady z účtovníctva týchto dodávateľských firiem. A síce v rozhodnom čase sa jednalo o riadne fungujúce spoločnosti, ktoré podávali daňové priznania a plnili svoje daňové povinnosti, správca dane odmietal zabezpečiť ich kontrolné výkazy ako jeden z dôkazov, na preverenie klientom uplatnených skutočností.
Postup a rozhodnutia finančných orgánov v daňovom konaní boli výrazne formalistické a bez poriadneho vecného a právneho zdôvodnenia, založené na konštatovaniach domnienok správcu dane bez opory vo vykonaných dôkazoch, či bez vykonania dôkazov, ktoré navrhoval daňový subjekt. Finančné riaditeľstvo SR v odvolacích konaniach len formálne vyjadrilo súhlas a stotožnenie s postupom a závermi správcu dane.
O podaných správnych žalobách rozhodoval krajský súd, ktorý síce správne žaloby zamietol v neprospech daňového subjektu, no po podaní kasačných sťažností Najvyšší správny súd SR po naozaj dôkladnom posúdení veci, zmenil rozsudkom rozhodnutie krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR a vec mu vrátil na nové konanie. Najvyšší správny súd SR vytkol formalizmus postupu správcu dane a nedostatočné preverenie skutočností, ktoré preveriť mohli, čo ako vyplynulo z následného nového dokazovania, bolo v prospech daňového subjektu. Taktiež aplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, a to aj novú rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, ktorá sa týka podmienok pre neuznanie práva na odpočítanie DPH v prípade, ak nie je možné jednoznačne potvrdiť, že dodávateľom bol subjekt uvedený vo faktúre, z ktorej sa odpočítanie uplatňuje. Po rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR rozhodlo aj Finančné riaditeľstvo o zrušení prvostupňových rozhodnutí, a tak sa vec opäť vrátila do štádia vyrubovacích konaní, na príslušný daňový úrad.
Významný zlom v tejto veci ale aj v rozhodovacej praxi slovenských správnych súdov, ako aj Finančného riaditeľstva SR vo všeobecnosti, priniesli najmä novšie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 VIKINGO FŐVÁLLALKOZÓ Kft. zo dňa 03.09.2020 alebo vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie zo dňa 09.12.2021. Hoci v tejto veci klienta finančné orgány nakoniec aplikovali aj staršiu judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá konštatuje závery, že právo na odpočítanie DPH možno obmedziť len ak boli transakcie postihnuté podvodným konaním alebo ide o zneužitie práva v oblasti DPH a daňový subjekt o tomto vedel alebo vedieť mal, resp. mohol.
Finančné riaditeľstvo SR v ďalšom konaní vyjadrilo pre vytvorenie rámca ďalšieho postupu, že právo na odpočítanie bude môcť správca dane neuznať len v prípade, ak správca dane zistí a preukáže, že dodávateľský reťazec bol postihnutý podvodným konaním alebo zneužitím práva v oblasti DPH, pričom správca dane musí identifikovať v ktorom stupni dodávateľského reťazca k tomuto konaniu došlo, a tiež skutočnosť, že o tomto konaní daňový subjekt vedel alebo vedieť mal, resp. mohol.
S odkazom na hore uvedené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a právny názor Najvyššieho správneho súdu SR, otázka či plnenia vykonal subjekt uvedený vo faktúre (samozrejme aj s ohľadom na ostatné známe skutkové okolnosti prípadu) nebola a nemala byť predmetom posudzovania, a teda pre otázku uznania práva klienta na odpočítanie DPH, nebola táto otázka viac relevantná.
Žiaľ, správca dane s v novom vyrubovacom konaní tohto vymedzenia nedržal a opätovne dorubil klientovi daň. Opäť z toho dôvodu, že daňový subjekt vraj nepreukázal, že dodanie vykonala osoba uvedená vo faktúrach. Formálne skonštatoval podvodné konanie a vedomosť daňového subjektu o nej, hoci neexistovala a správca dane neuviedol ani jedinú skutočnosť, ktorá by účasť daňového subjektu na tvrdenom daňovom podvode alebo vedomosť o ňom mala preukazovať.
Tak sme opätovne v zastúpení klienta podali odvolanie, o ktorom Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo v prospech daňového subjektu a jasne zdôraznilo zákonný rámec, v ktorom je správca dane povinný na základe aktuálnej rozhodovacej praxe tak Najvyššieho správneho súdu SR ako i Súdneho dvora EÚ vec právne posudzovať. V novom prvostupňovom konaní správca dane už nekonal mimo rámec vymedzený odvolacím orgánom a na vec aplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, aplikoval tzv. Axel Kittel test, pričom následne skonštatoval, že právo klienta na odpočítanie DPH z posudzovaných transakcií uznáva. “Spor” so správcom dane sa tak podarilo úspešne ukončiť po vyše 5 rokoch.
Tento prípad nás utvrdil v presvedčení, že sa v daňových konaniach oplatí brániť. Samozrejme, ku každému prípadu treba pristupovať individuálne a neutrálne posúdiť možnosti a šance klienta na úspech. Avšak využiť právne a daňové služby skúseného odborníka je tá najlepšia cesta, ako svoje práva voči často byrokratickému a formalistickému prístupu štátnych orgánov úspešne obhájiť. Zo skúseností vieme, že čím skôr klient vyhľadá pomoc skúseného odborníka v daňovej oblasti, tým viac sa eliminujú chyby a nedostatky aktivity daňového subjektu a dokazovania v daňovom konaní, ktoré sú často výsledkom nevedomosti či strachu daňových subjektov, a potom sa pozitívny výsledok v podobe úspechu v prípade môže dostaviť aj rýchlejšie.
Vďaka úspešnému skončeniu sporu proti štátnemu orgánu, pre jeho nezákonné rozhodnutie sa následne môžu dotknuté subjekty domáhať náhrady škody voči štátu, a to napríklad aj náhrady nákladov vynaložených svoju obranu v konaní.
Na záver tak môžeme zhrnúť, že brániť svoje práva v daňovom konaní sa oplatí.
