Vítame vás pri marcovom vydaní EU Legal News! V marcovom vydaní EU Legal News prinášame prehľad kľúčových rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré ovplyvňujú hospodársku súťaž, digitálne práva, ochranu spotrebiteľov a daňové právo. Riešilo sa zneužitie dominantného postavenia technologických firiem, spoločná zodpovednosť za daňový dlh či platnosť dohôd o voľbe právomoci. Súd tiež posilnil práva jednotlivcov na prístup k informáciám o automatizovanom rozhodovaní podľa GDPR, upravil pravidlá reklamy liekov a potvrdil právo na opravu osobných údajov. Premlčacia lehota pri žalobách na nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách bola objasnená v prospech spotrebiteľov. Tieto rozhodnutia posilňujú právnu istotu a určujú smer budúcej regulácie v EÚ.
1. Téma: Zneužitie dominantného postavenia na digitálnych trhoch
Súdny dvor Európskej únie vydal dňa 25. februára 2025 rozsudok vo veci viacerých a ďalších proti druhej spoločnosti, ktorý sa týkal zneužitia dominantného postavenia na digitálnych trhoch. Týmto rozhodnutím sa súd zaoberal prípadom, v ktorom podnik v dominantnom postavení odmietol umožniť interoperabilitu svojej digitálnej platformy s aplikáciou vyvinutou tretím podnikom. Tento krok bol posudzovaný ako možné porušenie článku 102 ZFEÚ, ktorý zakazuje zneužívanie dominantného postavenia.
Pozadie prípadu:
V danom prípade tretí podnik požiadal dominantného hráča na trhu, aby zabezpečil interoperabilitu svojej platformy s aplikáciou vyvinutou týmto tretím podnikom. Odmietnutie tejto žiadosti vzbudilo obavy, že by mohlo ísť o zneužitie dominantného postavenia, ktoré môže mať negatívny dopad na hospodársku súťaž na relevantnom trhu. Pre Súdny dvor bolo kľúčové posúdiť, či môže odmietnutie prístupu k platforme skutočne ohroziť konkurenciu, aj keď aplikácia mohla byť používaná aj bez prístupu k tejto platforme.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že odmietnutie poskytnúť interoperabilitu medzi digitálnou platformou a aplikáciou vyvinutou tretím podnikom môže predstavovať zneužitie dominantného postavenia, aj keď platforma nie je nevyhnutná na obchodné využívanie aplikácie. Dôležité je, či odmietnutie znevýhodní spotrebiteľov alebo môže naraziť na konkurenciu na trhu. Skutočnosť, že konkurenti nevyužili žiadnu interoperabilitu, neznamená automaticky, že odmietnutie prístupu k platforme nemalo protisúťažné účinky. Súdny dvor upozornil na potrebu posúdiť vplyv tohto správania na hospodársku súťaž a rozvoj trhu na základe konkrétnych okolností prípadu.
Dominantný podnik môže odmietnuť poskytnutie interoperabilitu, ak pre to existujú objektívne dôvody, napríklad technické obmedzenia alebo obavy o integritu platformy. Avšak, ak takýto dôvod neexistuje, podnik v dominantnom postavení je povinný vyvinúť potrebné šablóny na zabezpečenie interoperability v primeranej lehote a za primeranú finančnú protihodnotu. Na posúdenie, či došlo k zneužitiu dominantného postavenia, môže orgán hospodárskej súťaže zamerať svoju analýzu na identifikáciu nadväzujúceho trhu, ktorý môže byť aj potenciálny, čo nevyžaduje presnú definíciu relevantného produktového a geografického trhu.
Praktické dopady:
Tento rozsudok bude mať významné praktické dopady pre podniky pôsobiace na digitálnych trhoch. Môže zmeniť spôsob, akým dominujúce platformy poskytujú prístup k svojim službám a aplikáciám tretím stranám. Podniky, ktoré sa nachádzajú v dominantnom postavení na trhu, budú musieť starostlivejšie zvážiť, či odmietnutie interoperability môže mať protisúťažné účinky, ktoré môžu podliehať regulácii a sankciám. Tento verdikt tiež zdôrazňuje potrebu prispôsobenia sa novým pravidlám a technickým výzvam v oblasti digitálnej interoperability.
2. Téma: Spoločná a nerozdielna zodpovednosť za daňový dlh
Dňa 27. februára 2025 deviaty senát Súdneho dvora Európskej únie rozhodol vo veci týkajúcej sa spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti bývalého predsedu štatutárneho orgánu právnickej osoby za daňový dlh na DPH. Rozsudok sa zaoberal právami tejto osoby v súvislosti s konaním o určení existencie daňového dlhu a jej právom na obhajobu v rámci tohto konania.
Pozadie prípadu:
Tento prípad sa týkal právnej otázky týkajúcej sa zodpovednosti bývalého predsedu štatutárneho orgánu právnickej osoby za daňový dlh na DPH. Vnútroštátna právna úprava umožňuje spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť bývalého predsedu za daňový dlh právnickej osoby. Súd musel rozhodnúť, či má bývalý predseda právo účasti na konaní o určení existencie tohto dlhu a aké sú jeho procesné práva v rámci takéhoto konania.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej bývalý predseda štatutárneho orgánu právnickej osoby nemôže byť účastníkom konania o určení daňového dlhu, je v súlade s európskymi pravidlami. Tento prístup neporušuje právo bývalého predsedu na obhajobu, pokiaľ nie je dotknutý jeho prístup k spisu a možnosti spochybniť rozhodnutia daňového orgánu. Rozsudok zároveň zdôrazňuje, že právo na obhajobu bývalého predsedu nie je porušené, pokiaľ môže v budúcom konaní o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti účinne spochybniť rozhodnutia daňového orgánu.
Dôležité je, že bývalý predseda musí mať prístup k informáciám, ktoré sa týkajú jeho zodpovednosti, aby mohol adekvátne vykonávať svoje právo na obhajobu. Súdne rozhodnutie tiež zdôrazňuje zásadu proporcionality, ktorá musí byť dodržaná pri stanovovaní práv a povinností bývalého predsedu v súvislosti s daňovým dlhom. Miera zodpovednosti a procesných práv musí byť primeraná k účelu a rozsahu konania, pričom sa musí zohľadniť ochrana práv dotknutých osôb. Súdny dvor potvrdil, že právna úprava umožňujúca spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť bývalého predsedu právnickej osoby za daňový dlh je v súlade s európskymi pravidlami, pokiaľ sa dodržiavajú práva dotknutých osôb v rámci konania.
Praktické dopady:
Tento rozsudok bude mať vplyv na právnu prax týkajúcu sa spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za daňové dlhy v členských štátoch EÚ. Osoby, ktoré sú právne zodpovedné za daňové záväzky právnických osôb, by mali byť opatrní pri správe týchto záväzkov, pretože táto zodpovednosť môže byť prenesená na jednotlivcov, ktorí nie sú priamymi účastníkmi konania. Je tiež nevyhnutné, aby tieto osoby mali prístup k informáciám a možnostiam spochybniť rozhodnutia daňových orgánov v rámci riadneho právneho procesu. Rozsudok podčiarkuje význam ochrany základných práv jednotlivcov, ako je právo na obhajobu, v daňových konaniach.
3. Téma: Platnosť dohody o voľbe právomoci podľa nariadenia (EÚ) č. 1215/2012
Súdny dvor EÚ, v rozhodnutí z 27. februára 2025, posudzoval platnosť dohody o voľbe právomoci v obchodnej zmluve v súlade s nariadením (EÚ) č. 1215/2012. Týmto rozsudkom sa objasňuje, ako by sa mala hodnotiť platnosť dohody, keď je založená na výhradách týkajúcich sa neurčitosti alebo nevyváženosti. Rozhodnutie sa tiež týkalo situácie, kde jedna strana môže žalobu podať iba na určený súd, pričom druhej strane je umožnené podať žalobu aj na iné príslušné súdy.
Pozadie prípadu:
Prípad sa týkal obchodného sporu medzi dvoma spoločnosťami, ktorý sa týkal platnosti dohody o voľbe právomoci. Jedna zo strán sporu tvrdila, že dohoda o voľbe právomoci bola neplatná, pretože bola neurčitá alebo nevyvážená, a preto by sa nemala považovať za platnú. Súd mal rozhodnúť, či sa v prípade takejto dohody treba riadiť vnútroštátnymi pravidlami o „vecnej neplatnosti“, alebo autonómnymi pravidlami podľa nariadenia EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že výhrady založené na neurčitosti alebo nevyváženosti dohody o voľbe právomoci by sa nemali posudzovať podľa vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa „vecnej neplatnosti“, ale podľa autonómnych kritérií vyplývajúcich z článku 25 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012. To znamená, že platnosť dohody sa hodnotí podľa špecifických pravidiel určených v rámci EÚ, a nie podľa právnych predpisov jednotlivých členských štátov.
Súd ďalej rozhodol, že dohoda o voľbe právomoci, ktorá určuje súd len pre jednu stranu, pričom druhej strane umožňuje podať žalobu aj na iný súd, môže byť platná, ak spĺňa určité podmienky. Tieto podmienky zahŕňajú, že dohoda určuje súdy členských štátov EÚ alebo krajín, ktoré sú signatármi dohovoru o právomoci a uznávaní rozsudkov. Dohoda musí byť dostatočne jasná, aby určila objektívne skutočnosti a neodporovala iným ustanoveniam nariadenia (EÚ) č. 1215/2012. Súd tiež podčiarkol, že dohoda o voľbe právomoci musí byť v súlade so zásadami spravodlivosti, pričom nesmie byť v rozpore s výlučnou právomocou podľa článku 24 nariadenia. Ak dohoda poskytuje dostatočnú jasnosť a neporušuje tieto základné zásady, je považovaná za platnú.
Praktické dopady:
Tento rozsudok poskytuje jasnejšie usmernenie pre podniky a právnikov, ktorí sa rozhodujú, aké podmienky musí spĺňať dohoda o voľbe právomoci v obchodných zmluvách. Podniky by mali zabezpečiť, aby ich dohody o právomoci boli dostatočne presné a neobsahovali nevyvážené podmienky, ktoré by mohli viesť k právnym problémom. Rozsudok zároveň potvrdzuje význam autonómnych pravidiel EÚ pri hodnotení platnosti týchto dohôd, čo môže pomôcť zabezpečiť právnu istotu v rámci medzinárodného obchodu.
4. Téma: Prístup k informáciám o automatizovanom rozhodovaní a profilovaní v súlade s GDPR
Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí z 27. februára 2025 posudzoval právomoci prevádzkovateľov údajov v súvislosti s právom dotknutých osôb na prístup k informáciám o postupoch automatizovaného rozhodovania, vrátane profilovania, podľa nariadenia (EÚ) 2016/679, známeho ako Všeobecné nariadenie o ochrane údajov (GDPR). Rozsudok sa zameral na to, aké informácie majú prevádzkovatelia poskytnúť jednotlivcom, ktorých osobné údaje sú predmetom automatizovaného rozhodovania, a ako sa zabezpečuje ochrana obchodného tajomstva a údajov tretích osôb.
Pozadie prípadu:
Tento prípad sa týkal žaloby podanej voči prevádzkovateľovi údajov, ktorý vykonával automatizované rozhodovanie vrátane profilovania, aby vyhodnotil bonitu fyzickej osoby. Dotknutá osoba požiadala o prístup k informáciám o postupe použitém pri profilovaní a požadovala vysvetlenie, ako boli jej osobné údaje spracované. Prevádzkovateľ údajov však odmietol poskytnúť niektoré informácie, odvolávajúc sa na ochranu obchodného tajomstva a údajov tretích osôb. Tento prípad viedol k prejudiciálnemu konaniu, ktorým Súdny dvor Európskej únie riešil otázky týkajúce sa práva na prístup k informáciám podľa GDPR.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 15 ods. 1 písm. h) GDPR má dotknutá osoba právo požadovať od prevádzkovateľa informácie o použitých postupoch pri automatizovanom rozhodovaní vrátane profilovania. Tieto informácie musia byť poskytované v "zmysluplnej" forme, ktorá je stručná, transparentná, zrozumiteľná a ľahko dostupná. Dotknutá osoba má právo vedieť, ako boli jej osobné údaje použité na dosiahnutie konkrétnych výsledkov, ako je napríklad profil bonity.
Ak prevádzkovateľ údajov tvrdí, že poskytnuté informácie obsahujú údaje tretích osôb chránené GDPR alebo obchodné tajomstvo, je povinný tieto skutočnosti oznámiť príslušnému dozornému orgánu alebo súdu. Tento orgán alebo súd následne rozhodne o rozsahu práva dotknutej osoby na prístup k údajom, pričom musí vyvážiť ochranu osobných údajov a ochranu obchodného tajomstva alebo práv tretích osôb. Rozhodnutie podčiarkuje význam poskytovania jasného vysvetlenia postupu a zásad, ktoré boli použité pri profilovaní, čo zaisťuje, že dotknuté osoby budú mať dostatočné informácie na overenie správnosti poskytnutých údajov a na ochranu svojich práv.
Praktické dopady:
Tento rozsudok má významný vplyv na podniky a organizácie, ktoré vykonávajú automatizované rozhodovanie, vrátane profilovania. Prevádzkovatelia údajov musia zabezpečiť, že budú schopní poskytnúť dotknutým osobám jasné, zrozumiteľné a úplné informácie o procesoch, ktoré používajú na spracovanie osobných údajov. Tento rozsudok zároveň posilňuje práva jednotlivcov na prístup k informáciám a umožňuje im účinne kontrolovať, ako sú ich osobné údaje spracovávané. Pre firmy to znamená potrebu prispôsobiť svoje postupy ochrany údajov, aby zohľadňovali požiadavky na transparentnosť a ochranu obchodného tajomstva.
5. Téma: Reklama liekov a obmedzenia v rámci voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 27. februára 2025 riešil právnu otázku, do akej miery je možné v rámci EÚ vykonávať reklamu na lieky viazané na lekársky predpis, a to v kontexte voľného pohybu tovaru, elektronického obchodu a ochrany spotrebiteľov. Tento prípad sa týkal otázky, či vnútroštátne predpisy môžu zakazovať určité formy reklamnej činnosti, ktorá zahŕňa zníženie cien alebo ponuky poukážok na ďalšie nákupy liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis.
Pozadie prípadu:
Vec sa týkala spoločnosti, ktorá vykonávala reklamné činnosti, ktoré zahŕňali ponúkanie zľavy alebo poukážok na ďalší nákup produktov v rámci elektronického obchodu, kde bola možná reklamná činnosť na lieky viazané na lekársky predpis. Spoločnosť ponúkala peňažné bonusy a poukážky na ďalší nákup liekov a iných produktov, ktoré neboli viazané na lekársky predpis. Tento obchodný model sa dostal do konfliktu s právnymi predpismi, ktoré upravujú reklamu na lieky a ochranu spotrebiteľov v EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že pojem „reklama liekov“ podľa smernice 2001/83/ES sa nevzťahuje na reklamné činnosti vykonávané na nákup neurčených liekov viazaných na lekársky predpis vo forme zníženia ceny a platieb. Avšak, ak ide o ponuku darov vo forme poukážok na nákup liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, táto činnosť patrí pod pojem reklamy liekov, ktorý je regulovaný. Súdny dvor tiež rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje reklamu na lieky prostredníctvom ponuky peňažného bonusu alebo poukážok bez presnej výšky bonusu, neporušuje právo na voľný pohyb tovaru a slobodné poskytovanie služieb podľa článku 34 ZFEÚ a smernice o elektronickom obchode.
Tento obmedzujúci krok bol považovaný za legitímny v záujme ochrany spotrebiteľov.
Zákaz reklamy prostredníctvom poukážok na zľavy alebo peňažné bonusy na ďalší nákup produktov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, je v súlade so smernicou 2001/83/ES, pretože sa jedná o reklamu, ktorá môže ovplyvniť bezpečné a správne používanie liekov.
Praktický dopad:
Tento rozsudok prináša významné zmeny pre podniky, ktoré pôsobia v oblasti elektronického obchodu s liekmi. Firmy, ktoré ponúkajú lieky viazané na lekársky predpis, budú musieť prísnejšie dodržiavať pravidlá týkajúce sa reklamy na tieto produkty, najmä v kontexte online marketingu a elektronických obchodov. Obmedzenia reklamy vo forme zliav alebo poukážok na ďalší nákup iných produktov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, sa týkajú aj týchto obchodov, čím sa zabezpečuje ochrana spotrebiteľov pred nezodpovedným marketingom. Podniky budú musieť prehodnotiť svoje marketingové stratégie a uistiť sa, že všetky reklamy spĺňajú požiadavky stanovené právnymi predpismi EÚ a vnútroštátnymi zákonmi.
6. Téma: Rozsudok Súdneho dvora o právach osôb na opravu osobných údajov
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 13. marca 2025 riešil otázku týkajúcu sa práva jednotlivcov na opravu osobných údajov týkajúcich sa rodovej identity. Tento prípad sa zaoberal tým, či je možné požadovať, aby osoba predložila dôkazy o chirurgickej zmene pohlavia ako podmienku na opravu týchto údajov v verejnom registri. Súdny dvor sa zaoberal aj tým, aké dôkazy sú potrebné a aké podmienky musia byť splnené na opravu údajov, ktoré sa ukázali byť nesprávne.
Pozadie prípadu:
V tomto prípade sa jednotlivá osoba obrátila na súd v súvislosti s nesprávnymi údajmi týkajúcimi sa jej rodovej identity, ktoré boli zaznamenané vo verejnom registri. Požiadala o opravu týchto údajov, ale vnútroštátny orgán požadoval predloženie dôkazu o chirurgickej zmene pohlavia ako podmienku vykonania tejto opravy. Osoba sa obrátila na súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, aby vyjasnil, či je takáto požiadavka v súlade s právom na ochranu osobných údajov podľa nariadenia (EÚ) 2016/679.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 16 nariadenia (EÚ) 2016/679 je vnútroštátny orgán povinný opraviť nesprávne údaje týkajúce sa rodovej identity, ak sú tieto údaje nepresné podľa článku 5 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia. Oprava týchto údajov je povinnosťou orgánu zodpovedného za vedenie verejného registra.
Súdny dvor tiež rozhodol, že na účely výkonu práva na opravu údajov o rodovej identite môže byť od osoby požadované predloženie relevantných a dostatočných dôkazov o nesprávnosti týchto údajov. Avšak členský štát nemôže požadovať predloženie dôkazu o chirurgickej zmene pohlavia ako podmienku opravy týchto údajov. Táto požiadavka je v rozpore s právami jednotlivcov podľa nariadenia o ochrane osobných údajov.
Praktické dopady:
Tento rozsudok má významné praktické dopady na spôsob, akým sa spracovávajú osobné údaje týkajúce sa rodovej identity. Orgány zodpovedné za vedenie verejných registrov musia zabezpečiť, že osoby, ktoré požadujú opravu údajov, nebudú vystavené neprimeraným požiadavkám, ako je predloženie dôkazov o chirurgických zásahoch. Tento rozsudok posilňuje právo jednotlivcov na opravu nesprávnych údajov a zdôrazňuje, že členské štáty musia dodržiavať zásadu ochrany osobných údajov a zabezpečiť, aby bola každá oprava vykonaná na základe relevantných a primeraných dôkazov.
7. Téma: Premlčacia lehota pri žalobách o neplatnosť nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 13. marca 2025 sa zaoberal otázkou premlčacích lehôt v kontexte žalôb o neplatnosť nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, konkrétne v prípade hypotekárnych úverov. Tento prípad riešil situáciu, kedy spotrebiteľ podal žalobu na neplatnosť podmienky v zmluve a zároveň požiadal o vrátenie súm zaplatených na základe tejto nekalej podmienky. Súdny dvor mal rozhodnúť, či môže existovať rozdielna premlčacia lehota pre tieto dva typy žalôb.
Pozadie prípadu:
V tomto prípade spotrebiteľ podal žalobu na spoločnosť, ktorá obsahovala zmluvnú podmienku týkajúcu sa povinnosti znášať poplatky súvisiace so zmluvou o hypotekárnom úvere. Spotrebiteľ tvrdil, že táto podmienka je nekalá a preto požiadal o jej neplatnosť, ako aj o vrátenie peňazí, ktoré zaplatil na základe tejto neplatnej podmienky. Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa premlčacej lehoty pre žaloby o určenie neplatnosti podmienok a pre žaloby o vrátenie zaplatených peňazí.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že právo na podanie žaloby o neplatnosť nekalej podmienky je nepremlčateľné. To znamená, že spotrebiteľ má právo vzniesť túto žalobu kedykoľvek, bez ohľadu na premlčaciu lehotu.
Pokiaľ ide o žalobu o vrátenie peňazí, Súdny dvor uznal, že pre túto žalobu môže existovať premlčacia lehota.
Ak vnútroštátny právny poriadok stanovuje pre obdobné žaloby v iných oblastiach podobné premlčacie lehoty, tieto lehoty sa môžu vzťahovať aj na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov. Súdny dvor potvrdil, že vnútroštátna právna úprava nesmie diskriminovať spotrebiteľov a musí byť v súlade so zásadou ekvivalencie, čo znamená, že rovnaké premlčacie lehoty by mali byť uplatnené na obdobné žaloby v iných oblastiach.
Praktické dopady:
Tento rozsudok má praktické dopady na spôsob, akým sa spotrebitelia môžu domáhať svojich práv v prípade nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ako aj na predpokladané premlčacie lehoty pre rôzne typy žalôb. Spotrebitelia, ktorí sa domáhajú neplatnosti nekalých podmienok a vrátenia peňazí, budú mať jasnejšie pravidlá o tom, aké lehoty sa na ich žaloby vzťahujú. Pre právnikov a odborníkov v oblasti ochrany spotrebiteľa to znamená potrebu zohľadniť tieto rozdiely v premlčacích lehotách pri poradenstve a zastupovaní spotrebiteľov.
