Vítame vás pri februárovom vydaní EU Legal News! Vo februárovom vydaní EU Legal News sa venujeme dôležitým rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ, ktoré ovplyvňujú spotrebiteľské právo, finančné právo, verejné obstarávanie a ochranu hospodárskej súťaže. Súd sa zaoberal povinnosťou informovania v spotrebiteľských úverových zmluvách, konkrétne náležitosťami týkajúcimi sa RPMN a dĺžky trvania úveru. Riešil aj rozdielne daňové zaobchádzanie s dividendami pre rezidentov a nerezidentov, ako aj otázku, či je výslovný súhlas cestujúceho nevyhnutný pri kompenzáciách za zrušené lety. V oblasti verejného obstarávania sa rozhodovalo o povinnosti umožniť rovnocenné riešenia v technických špecifikáciách tendrov. Z procesného hľadiska sa Súd vyjadril k vplyvu prísnych lehôt na postihovanie nekalých obchodných praktík a obmedzeniu právomoci konajúcich orgánov. Ďalšie rozhodnutia sa týkali maximálnej lehoty splatnosti v obchodných transakciách a zodpovednosti veriteľov za nejasné informovanie o podmienkach úverov. Tieto rozsudky prinášajú významné právne usmernenia, ktoré formujú jednotný rámec v rámci EÚ. Veríme, že tento prehľad vám poskytne užitočné informácie a pomôže vám lepšie sa orientovať v meniacom sa právnom prostredí EÚ.
1. Téma: Povinnosť informovania v spotrebiteľských úverových zmluvách: Dĺžka trvania úveru a RPMN
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 23. januára 2025 prináša dôležitý výklad smernice 2008/48/ES o spotrebiteľských úveroch. Súd sa zaoberal otázkou, či zmluva o úvere musí výslovne obsahovať dĺžku jej trvania a ako majú byť uvedené predpoklady použité pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN).
Pozadie prípadu:
Spotrebitelia uzavreli so Slovenskou sporiteľňou úverovú zmluvu, v ktorej nebola výslovne uvedená dĺžka trvania úveru. Navyše predpoklady použité na výpočet RPMN neboli v zmluve jasne špecifikované, pričom banka argumentovala, že ich možno odvodiť z podmienok zmluvy. Spotrebitelia sa obrátili na Krajský súd v Prešove, ktorý požiadal Súdny dvor EÚ o výklad príslušných ustanovení smernice 2008/48/ES.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že úverové zmluvy nemusia nevyhnutne výslovne obsahovať dĺžku trvania úveru, pokiaľ ju spotrebiteľ môže jednoznačne a bez ťažkostí určiť na základe zmluvných podmienok. Ak by však bola táto informácia nejasná alebo zložito odvodená, mohlo by to viesť k rozporu s požiadavkami smernice 2008/48/ES na transparentnosť úverových zmlúv.
Ďalším významným aspektom rozhodnutia je povinnosť výslovne uvádzať predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Nestačí, aby si ich spotrebiteľ musel sám odvodiť zo zmluvy – musia byť jasne špecifikované priamo v texte zmluvy, čím sa zabezpečí lepšia porovnateľnosť rôznych úverových ponúk.
Praktické dopady:
Rozhodnutie bude mať významný vplyv na banky a finančné inštitúcie, ktoré budú musieť upraviť svoje úverové zmluvy tak, aby spĺňali požiadavky na zrozumiteľnosť a transparentnosť. Ak nebudú dostatočne jasné, môžu sa stať predmetom súdnych sporov alebo byť čiastočne neplatné.
Pre spotrebiteľov znamená toto rozhodnutie posilnenie právnej ochrany, keďže im poskytuje lepší prehľad o podmienkach úverov a znižuje riziko skrytých poplatkov či nejednoznačných výpočtov. Zároveň to zvyšuje ich schopnosť porovnávať rôzne ponuky na trhu a robiť informovanejšie finančné rozhodnutia.
2. Téma: Zdanenie dividend a rozdielne zaobchádzanie s rezidentmi a nerezidentmi
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 19. decembra 2024 sa zaoberá otázkou, či vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje vrátenie zrážkovej dane z dividend domácim spoločnostiam, ale nie nerezidentom, predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť so sídlom mimo Španielska, nadobudla dividendy od spoločnosti so sídlom na daňovo autonómnom území Španielska, pričom na tieto dividendy bola uvalená zrážková daň. Podľa španielskej právnej úpravy, ak by dividendy získala spoločnosť so sídlom na tom istom území a vykázala by za dané zdaňovacie obdobie stratu, mohla by si nárokovať vrátenie zrážkovej dane. Keďže Credit Suisse bola nerezidentom, nemohla si uplatniť rovnaký nárok na vrátenie dane, čo viedlo k sporu o porovnateľnosť zaobchádzania a možnému obmedzeniu voľného pohybu kapitálu.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že právna úprava, ktorá umožňuje vrátenie zrážkovej dane domácim spoločnostiam, ale nie nerezidentom v rovnakej situácii, predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu. Pravidlá týkajúce sa zdaňovania dividend musia byť aplikované spravodlivo a nemôžu diskriminovať nerezidentné spoločnosti len na základe ich sídla. Ak rezidentské spoločnosti majú možnosť požadovať vrátenie dane v prípade hospodárskej straty, rovnaké právo by malo byť poskytnuté aj nerezidentným subjektom, ktoré sú v porovnateľnej situácii.
Rozhodnutie zdôrazňuje, že členské štáty nemôžu zavádzať daňové opatrenia, ktoré by mohli znevýhodniť cezhraničných investorov alebo sťažiť voľný pohyb kapitálu v rámci EÚ. Ak je mechanizmus vrátenia dane navrhnutý tak, aby zmierňoval ekonomické dôsledky zdaňovania dividend pre domáce spoločnosti, mal by byť rovnako dostupný aj pre zahraničné spoločnosti, inak sa vytvára neodôvodnená nerovnosť v daňovom zaobchádzaní.
Praktické dopady:
Tento rozsudok bude mať významné dôsledky pre daňové politiky členských štátov, ktoré budú musieť zabezpečiť, že ich systémy zdaňovania dividend neporušujú pravidlá o voľnom pohybe kapitálu. Krajiny, ktoré poskytujú daňové úľavy alebo vrátenie zrážkových daní len domácim subjektom, budú musieť prehodnotiť svoje daňové systémy, aby zabezpečili rovnaké podmienky aj pre zahraničné spoločnosti.
Z praktického hľadiska môžu nerezidentné spoločnosti, ktoré boli v podobnej situácii, žiadať o vrátenie zrážkovej dane, ak preukážu, že sa na ne vzťahovalo diskriminačné daňové zaobchádzanie. Finančné inštitúcie a investori budú mať silnejšiu právnu oporu pri presadzovaní svojich nárokov na spravodlivé daňové zaobchádzanie, čo môže viesť k viacerým daňovým sporom a tlaku na harmonizáciu daňových pravidiel v rámci EÚ.
Rozhodnutie zároveň zdôrazňuje dôležitosť rovnakého daňového zaobchádzania s domácimi aj zahraničnými investormi, čím posilňuje právnu istotu v oblasti kapitálových tokov v rámci jednotného trhu. Členské štáty budú musieť pri nastavovaní svojich daňových systémov dôsledne zvažovať, či neohrozujú zásadu voľného pohybu kapitálu, aby sa vyhli sankciám alebo súdnym sporom na európskej úrovni.
3. Téma: Právo na náhradu za zrušený let: Musí byť súhlas s poukážkami výslovný?
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 16. januára 2025 sa zaoberá otázkou, či letecký dopravca môže cestujúcemu nahradiť cenu letenky vo forme cestovných poukážok bez jeho výslovného súhlasu. Súd preskúmal, či samotné vytvorenie vernostného konta na webovej stránke dopravcu znamená, že cestujúci automaticky akceptoval poukážky namiesto peňažnej kompenzácie.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť, ktorá zastupuje práva cestujúcich v prípadoch problémov s leteckou dopravou, podala žalobu proti druhej spoločnosti. Cestujúcemu bol zrušený let a dopravca mu automaticky vystavil cestovné poukážky, ktoré boli prevedené na jeho vernostné konto. Cestujúci však uprednostňoval peňažnú náhradu a tvrdil, že nikdy výslovne nesúhlasil s prijatím poukážok. Spoločnosť argumentovala, že vytvorením vernostného konta cestujúci nepriamo akceptoval túto formu náhrady.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že samotné vytvorenie vernostného konta na webovej stránke leteckého dopravcu nemožno považovať za „písomný súhlas“ cestujúceho s prijatím náhrady vo forme cestovných poukážok. Podľa článku 8 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 7 ods. 3 nariadenia (ES) č. 261/2004 musí byť takýto súhlas výslovný, jednoznačný a poskytnutý dobrovoľne.
Toto rozhodnutie zdôrazňuje, že dopravcovia nemôžu jednostranne vnútiť alternatívne formy kompenzácie bez jasného potvrdenia zo strany cestujúceho. Cestujúci má právo na výber medzi peňažnou náhradou a inou formou odškodnenia a akceptácia vernostného programu alebo vytvorenie online účtu automaticky neznamená, že sa zriekol svojho práva na finančnú kompenzáciu.
Praktické dopady:
Rozhodnutie posilňuje práva cestujúcich, ktorí sa čoraz častejšie stretávajú s praktikami leteckých spoločností ponúkajúcich namiesto peňažnej náhrady poukážky alebo kredity na budúce lety. Letecké spoločnosti budú musieť prehodnotiť svoje procesy v oblasti odškodnenia a zabezpečiť, že cestujúci výslovne potvrdí svoj súhlas s akoukoľvek alternatívnou formou kompenzácie.
Pre dopravcov to znamená, že automatické vystavenie poukážok bez výslovného potvrdenia môže viesť k právnym sporom a potenciálnym sankciám za porušenie nariadenia EÚ. Na druhej strane, cestujúci získavajú väčšiu právnu istotu a lepšiu ochranu pred nátlakovými praktikami, ktoré by ich mohli zbaviť práva na peňažnú náhradu.
Z pohľadu spoločností, ktoré sa zaoberajú právami cestujúcich, ako je Flightright GmbH, toto rozhodnutie posilňuje ich argumentáciu v prípadoch, kde dopravcovia jednostranne nahrádzajú peňažné kompenzácie poukážkami. V praxi môže rozsudok viesť k nárastu individuálnych aj kolektívnych žalôb zo strany cestujúcich, ktorí sa budú domáhať peňažnej kompenzácie namiesto kreditov na ďalšie lety.
Rozhodnutie tak významne ovplyvní politiku náhrad leteckých spoločností a zlepší ochranu spotrebiteľov v celej Európskej únii, pričom zdôrazňuje dôležitosť transparentnosti a jasnej komunikácie pri uplatňovaní práv cestujúcich.
4. Téma: Obmedzujúce technické špecifikácie vo verejnom obstarávaní: Povinnosť umožniť rovnocenné riešenia
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 16. januára 2025 rieši otázku, či verejní obstarávatelia môžu v technických špecifikáciách verejného obstarávania určovať konkrétne materiály bez toho, aby pripustili rovnocenné alternatívy. Súd skúmal, či požiadavka použitia kameninových a betónových potrubí pri kanalizačných prácach bez možnosti použitia plastových alternatív porušuje pravidlá hospodárskej súťaže a rovného prístupu uchádzačov.
Pozadie prípadu:
Výrobca plastových potrubí, napadol podmienky verejného obstarávania vyhláseného druhou spoločnosťou. Verejná zákazka požadovala výhradne potrubia z kameniny a betónu, čím fakticky vylúčila všetky plastové alternatívy. DYKA Plastics argumentovala, že plastové potrubia sú technicky rovnocenné a mali by byť umožnené ako alternatíva. Spor sa dostal pred Ondernemingsrechtbank Gent, ktorá požiadala Súdny dvor o výklad pravidiel EÚ týkajúcich sa technických špecifikácií vo verejnom obstarávaní.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že článok 42 ods. 3 smernice 2014/24/EÚ stanovuje taxatívny výpočet metód formulovania technických špecifikácií, čo znamená, že verejní obstarávatelia nemôžu svojvoľne obmedziť výber materiálov bez legitímneho technického odôvodnenia. Vylúčenie určitých produktov alebo výrobcov bez skutočnej potreby porušuje zásady rovnakého prístupu a otvorenej hospodárskej súťaže.
Súd zdôraznil, že ak sa vo verejnom obstarávaní určuje konkrétny druh materiálu, obstarávateľ je povinný doplniť špecifikáciu slovami „alebo rovnocenné“, ak neexistuje technický dôvod, ktorý by vylučoval iné riešenia. V prípade, že niektoré materiály sú neprijateľné z dôvodu technických požiadaviek projektu, musí byť tento zákaz jasne a odôvodnene zdokumentovaný.
Rozhodnutie tiež potvrdzuje, že verejní obstarávatelia nesmú vytvárať neodôvodnené prekážky hospodárskej súťaže. Ak technická špecifikácia nesúladí s pravidlami uvedenými v článku 42 ods. 3 a 4 smernice 2014/24/EÚ, znamená to porušenie zásady rovnakého prístupu uchádzačov a neoprávnené obmedzenie trhu.
Praktické dopady:
Tento rozsudok má významné dôsledky pre prax verejného obstarávania v celej EÚ. Verejní obstarávatelia budú musieť prehodnotiť svoje technické špecifikácie a zabezpečiť, že nezvýhodňujú konkrétne materiály alebo výrobcov bez objektívneho technického zdôvodnenia.
Z hľadiska uchádzačov o verejné zákazky, najmä výrobcov a dodávateľov stavebných materiálov, rozhodnutie poskytuje silnejší právny základ na napadnutie podmienok obstarávania, ktoré neumožňujú predkladanie rovnocenných alternatív. Výrobcovia plastových alebo iných moderných materiálov budú môcť efektívnejšie obhajovať svoje produkty v procese verejného obstarávania a vyhnúť sa diskriminácii založenej na neodôvodnených špecifikáciách.
Pre verejných obstarávateľov rozsudok znamená zvýšenú zodpovednosť pri definovaní podmienok verejných zákaziek. Musia dôkladne zdôvodniť, prečo vyžadujú konkrétny materiál, a pokiaľ je to možné, zahrnúť do špecifikácií aj alternatívne riešenia. Nedodržanie týchto pravidiel môže viesť k súdnym sporom a zrušeniu zákazky.
Rozsudok tak posilňuje princípy otvorenej hospodárskej súťaže, podporuje technologické inovácie a zabezpečuje rovnaké podmienky pre všetkých uchádzačov o verejné zákazky v rámci Európskej únie.
5. Téma: Dopad procesných lehôt na postihovanie nekalých obchodných praktík
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 30. januára 2025 rieši otázku, či vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje prísnu 90-dňovú lehotu na oznámenie výhrad v konaniach o nekalých obchodných praktikách, je v súlade so smernicou 2005/29/ES. Súd sa zaoberal tým, či úplné zrušenie rozhodnutia regulačného orgánu a strata právomoci začať nové konanie v prípade nesplnenia tejto lehoty neohrozujú efektivitu ochrany spotrebiteľov.
Pozadie prípadu:
Taliansky orgán pre ochranu hospodárskej súťaže a spotrebiteľov začal konanie proti železničnej spoločnosti pre údajné nekalé obchodné praktiky. Podľa talianskej právnej úpravy mal tento orgán 90 dní od získania podstatných informácií na oznámenie výhrad podniku. Keďže túto lehotu nestihol, rozhodnutie o porušení bolo automaticky zrušené a orgán stratil právomoc začať nové konanie o rovnakom skutku. Spoločnosť sa odvolala na túto procesnú prekážku, pričom prípad sa dostal pred taliansky správny súd, ktorý požiadal Súdny dvor o výklad európskej legislatívy.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že smernica 2005/29/ES v spojení so zásadou efektivity bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza prísnu lehotu na oznámenie výhrad v konaní o nekalých obchodných praktikách a zároveň stanovuje úplné zrušenie rozhodnutia regulačného orgánu v prípade jej nedodržania. Takéto pravidlo oslabuje možnosť efektívneho postihovania porušení práv spotrebiteľov a vytvára priestor na zneužitie procesných nedostatkov zo strany podnikateľských subjektov.
Súd zdôraznil, že hoci právna istota a ochrana práv podnikov na obhajobu sú dôležité, nesmú viesť k situácii, v ktorej regulačné orgány úplne stratia možnosť konať proti nekalým obchodným praktikám len kvôli formálnemu nesplneniu lehoty. Automatické zrušenie rozhodnutia a nemožnosť začať nové konanie narúša zásadu efektivity práva EÚ, keďže bráni riadnemu uplatňovaniu predpisov na ochranu spotrebiteľa.
Súd preto konštatoval, že vnútroštátna právna úprava musí umožniť flexibilitu pri posudzovaní procesných lehôt a zabrániť tomu, aby podniky mohli uniknúť sankciám len na základe formálnych procesných prekážok.
Praktický dopad:
Tento rozsudok má zásadný význam pre orgány na ochranu spotrebiteľov v členských štátoch EÚ. Taliansko, ale aj iné krajiny s podobnými pravidlami, budú musieť prehodnotiť svoje procesné lehoty a zabezpečiť, aby formálne nedodržanie termínov neznemožňovalo vymáhanie spotrebiteľských práv.
Z pohľadu podnikov rozhodnutie znamená, že nemožno sa spoliehať na prísne procesné pravidlá ako na spôsob vyhnutia sa sankciám za nekalé obchodné praktiky. Aj keď podniky majú právo na riadne konanie a obhajobu, toto právo nemôže byť nadradené samotnému cieľu ochrany spotrebiteľa.
Spotrebiteľské organizácie a regulačné orgány môžu na základe tohto rozsudku efektívnejšie presadzovať svoje rozhodnutia a vyhnúť sa situáciám, kde by technické formality bránili ochrane práv spotrebiteľov. Zároveň sa očakáva, že vnútroštátne právne systémy zavedú mechanizmy, ktoré umožnia flexibilnejšie posúdenie procesných lehôt, aby sa zabezpečila rovnováha medzi právnou istotou podnikateľov a účinnou ochranou spotrebiteľov.
Tento rozsudok tak posilňuje jednotný prístup k ochrane spotrebiteľa v rámci EÚ a znižuje riziko zneužívania procesných pravidiel na úkor efektívneho uplatňovania spotrebiteľského práva.
6. Téma: Obchodné transakcie a maximálna lehota splatnosti: Môže dlžník jednostranne určiť dlhšiu dobu platby?
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 6. februára 2025 sa zaoberá problematikou oneskorených platieb v obchodných transakciách a výkladom smernice 2011/7/EÚ. Súd skúmal, či môže dlžník jednostranne určiť lehotu splatnosti dlhšiu ako 60 dní a či je takáto podmienka platná bez výslovného súhlasu veriteľa. Rozhodnutie sa zameriava na ochranu veriteľov pred zneužívaním dominantného postavenia silnejších obchodných partnerov.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť uzavrela zmluvu s druhou spoločnosťou, pričom podmienky zmluvy určovala výhradne druhá zo zmluvných strán. Spoločnosť jednostranne stanovila lehotu splatnosti faktúr na 120 dní bez aktívneho vyjadrenia súhlasu zo strany veriteľa. Druhá spoločnosť namietala, že takáto podmienka je v rozpore s právom EÚ, konkrétne s článkom 3 ods. 5 smernice 2011/7/EÚ, ktorý stanovuje maximálnu lehotu splatnosti na 60 dní, pokiaľ sa zmluvné strany výslovne nedohodnú inak a takáto dohoda nie je v neprospech veriteľa.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 3 ods. 5 smernice 2011/7/EÚ bráni situácii, v ktorej dlžník jednostranne stanovuje dlhšiu lehotu splatnosti, ak nemožno preukázať, že veriteľ s takouto podmienkou výslovne a dobrovoľne súhlasil. Výraz „v zmluve výslovne dojednané inak“ znamená, že predĺžená lehota musí byť výsledkom vzájomnej dohody a nie jednostranného rozhodnutia dlžníka.
Súd tiež zdôraznil, že aj keď sa zmluvné strany môžu dohodnúť na dlhšej lehote splatnosti ako 60 dní, takáto dohoda nesmie predstavovať „značnú nevýhodu“ pre veriteľa. To znamená, že veriteľ musí mať možnosť slobodne vyjednávať a jeho súhlas nesmie byť vynútený tlakom zo strany silnejšieho obchodného partnera.
Ak zmluva alebo jej podmienky určoval výlučne jeden zo subjektov a druhá strana nemala možnosť reálne ovplyvniť ich obsah, takáto dohoda sa nepovažuje za výslovne dohodnutú a je v rozpore s právom EÚ. Súd teda potvrdil, že ak neexistuje jasná obojstranná dohoda o predĺženej lehote splatnosti, automaticky sa uplatňuje maximálna 60-dňová lehota splatnosti faktúr stanovená smernicou.
Praktické dopady:
Rozsudok posilňuje ochranu dodávateľov a veriteľov v obchodných transakciách. Firmy, ktoré čelia oneskoreným platbám, budú mať silnejšiu právnu pozíciu pri napádaní neprimerane dlhých lehôt splatnosti, ak ich jednostranne určí odberateľ.
Pre podniky to znamená, že musia dôkladne prehodnotiť svoje zmluvné podmienky a zabezpečiť, aby dlhšie lehoty splatnosti neboli jednostranne diktované silnejšou stranou, napríklad veľkým odberateľom. Ak spoločnosti budú chcieť dohodnúť splatnosť dlhšiu ako 60 dní, budú musieť preukázať, že veriteľ s takouto podmienkou výslovne a dobrovoľne súhlasil, pričom takáto dohoda nesmie byť pre neho nevýhodná.
Regulačné orgány v členských štátoch EÚ budú musieť zabezpečiť, aby ich právne predpisy zodpovedali požiadavkám smernice a umožnili efektívnu ochranu dodávateľov pred zneužívaním oneskorených platieb. Súdy budú musieť pri posudzovaní obchodných sporov starostlivo skúmať, či dlhšie lehoty splatnosti skutočne vyplývali z dohody oboch strán a neboli vnútené jednostranne.
Celkovo toto rozhodnutie prispieva k spravodlivejšiemu obchodnému prostrediu a zabraňuje situáciám, v ktorých veľké podniky môžu využívať svoju vyjednávaciu silu na vynútenie neprimeraných podmienok na úkor menších dodávateľov.
7. Téma: Zodpovednosť veriteľov za porušenie informačnej povinnosti v spotrebiteľských úveroch
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 13. februára 2025 zaoberal otázkou, či nesprávne uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v zmluve o úvere, ako aj nedostatočné informovanie spotrebiteľa o zmenách poplatkov a provízií, predstavujú porušenie informačnej povinnosti veriteľa. Rozhodnutie rieši aj to, či vnútroštátne sankcie za takéto porušenia môžu byť automatické a neodlišovať medzi rôznou mierou závažnosti.
Pozadie prípadu:
Poľská spoločnosť napadla pred poľským súdom úverové podmienky, ktoré nejasne uvádzali možnosti zvýšenia poplatkov počas trvania úveru. Spotrebiteľ nebol schopný overiť dôvody týchto zvýšení a ich dopad na celkové náklady úveru. Navyše, RPMN bola vypočítaná na základe podmienok, ktoré boli neskôr uznané za nekalé a neplatné, čo spôsobilo jej nadhodnotenie. Poľský súd požiadal Súdny dvor o výklad smernice 2008/48/ES, aby objasnil rozsah informačnej povinnosti veriteľa a oprávnenosť vnútroštátnej sankcie spočívajúcej v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že samotné uvedenie nadhodnotenej RPMN, spôsobenej neskorším uznaním niektorých podmienok zmluvy za nekalé, nepredstavuje automaticky porušenie informačnej povinnosti veriteľa. Avšak v prípadoch, keď je zvýšenie poplatkov a provízií definované nejasne a spotrebiteľ si nemôže overiť ich opodstatnenosť, dochádza k porušeniu informačných požiadaviek stanovených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES.
Súd zároveň potvrdil, že smernica 2008/48 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje automatickú sankciu spočívajúcu v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky v prípade porušenia informačných povinností. Takáto sankcia je prípustná, ak jej cieľom je ochrana spotrebiteľov a ak porušenie môže ohroziť schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzkov.
Praktické dopady:
Rozsudok má významný dopad na úverové inštitúcie a ochranu spotrebiteľov. Veritelia si musia byť vedomí, že akékoľvek nejasné informácie týkajúce sa zvýšenia poplatkov alebo iných nákladov počas trvania úveru môžu viesť k sankciám. Musia zabezpečiť, že všetky náklady spojené s úverom sú vopred transparentne vysvetlené a že spotrebiteľ má možnosť overiť ich výšku a dôvodnosť.
Na strane spotrebiteľov rozsudok posilňuje ich ochranu pred nekalými praktikami, keďže zabezpečuje právo na úplné a zrozumiteľné informácie o finančných záväzkoch. Ak by veriteľ poskytol neúplné alebo zavádzajúce informácie, spotrebiteľ môže v niektorých prípadoch požadovať zánik úrokových a poplatkových nárokov veriteľa.
Pre regulačné orgány v členských štátoch EÚ rozhodnutie zdôrazňuje potrebu zabezpečiť, aby vnútroštátne sankčné mechanizmy boli primerané a účinné. Automatická strata nároku na úroky a poplatky je prípustná, ak jej cieľom je ochrana spotrebiteľov a ak porušenie informačnej povinnosti môže ovplyvniť ich rozhodovanie.
Celkovo toto rozhodnutie upevňuje dôležitosť transparentnosti v spotrebiteľských úverových zmluvách a potvrdzuje, že úverové inštitúcie musia pristupovať k informovaniu klientov s maximálnou zodpovednosťou.
