Vítame vás pri prvom tohtoročnom januárovom vydaní EU Legal News! Nový rok začíname so súhrnom významných rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré prinášajú dôležité právne pohľady a usmernenia v oblastiach hospodárskej súťaže, DPH, ochrany spotrebiteľa a pracovného práva. V tomto vydaní sa venujeme témam ako vertikálne dohody a obmedzenie hospodárskej súťaže v súvislosti so zárukami na automobily, kvalifikácia stavebných pozemkov podľa smernice o DPH, či problematika oneskorených platieb v obchodných transakciách. Okrem toho sa zameriavame na právo na odpočítanie DPH, zodpovednosť za daňové dlhy a podvody, pravidlá pre cezhraničné online nákupy, ako aj nové výklady pojmov týkajúcich sa chybových výrobkov a pracovného času. Veríme, že tento prehľad vám poskytne cenné informácie a inšpiráciu pre riešenie právnych otázok, ktoré vás čakajú v roku 2025.
1. Téma: Zodpovednosť za chybné výrobky: Výklad pojmu „výrobca“ podľa smernice 85/374/EHS
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 19. decembra 2024 priniesol dôležitý výklad článku 3 ods. 1 smernice 85/374/EHS, týkajúci sa zodpovednosti za chybné výrobky. Súd posudzoval, či sa dodávateľ, ktorého meno sa čiastočne zhoduje s menom výrobcu a ochrannou známkou na výrobku, môže považovať za „výrobcu“ v zmysle smernice.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť boli zapletené do sporu týkajúceho sa zodpovednosti za chybný výrobok. Na výrobku bola uvedená ochranná známka, ktorá sa zhodovala s menom výrobcu a zároveň obsahovala rozlišovací znak dodávateľa. Zákazník ZP žaloval dodávateľa za škodu spôsobenú výrobkom, pričom otázkou bolo, či sa dodávateľ považuje za osobu „uvedenú ako výrobca“ podľa článku 3 smernice 85/374/EHS.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že dodávateľ chybného výrobku môže byť považovaný za „osobu, ktorá sa uvádza ako výrobca“, ak na výrobku je uvedená ochranná známka výrobcu, ktorá sa zhoduje s menom alebo rozlišovacím prvkom dodávateľa alebo ak táto zhoda spôsobuje, že spotrebiteľ môže dodávateľa vnímať ako výrobcu. Dôležitým kritériom je, či spotrebiteľ môže oprávnene usudzovať, že dodávateľ nesie zodpovednosť za výrobok, vzhľadom na podobnosť názvu alebo ochranných známok. Smernica 85/374/EHS má za cieľ zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľov a spravodlivé rozloženie zodpovednosti za škodu spôsobenú chybnými výrobkami medzi všetky relevantné subjekty.
Praktické dopady:
Rozsudok poskytuje jasné usmernenie, že dodávatelia, ktorých meno alebo rozlišovací prvok sa zhoduje s ochrannou známkou výrobcu, môžu byť považovaní za zodpovedných za škody spôsobené chybnými výrobkami. Spoločnosti musia dbať na jednoznačnosť označenia výrobkov, aby predišli nejasnostiam, ktoré by mohli viesť k ich zodpovednosti za chyby. Rozsudok posilňuje práva spotrebiteľov tým, že zodpovednosť za škody spôsobené chybnými výrobkami rozširuje na širší okruh subjektov, ktoré sú zapojené do ich distribúcie. Rozhodnutie prináša jednotný výklad smernice v rámci EÚ, čím zabezpečuje harmonizovaný prístup k riešeniu sporov týkajúcich sa zodpovednosti za chybné výrobky. Tento rozsudok má zásadný význam pre ochranu spotrebiteľov a pre zodpovednosť subjektov zapojených do distribúcie výrobkov v rámci EÚ, pričom zdôrazňuje dôležitosť jasnej identifikácie zodpovedných strán.
2. Téma: Povinnosť merania pracovného času pracovníkov v domácnosti
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 19. decembra 2024 rieši otázku, či zamestnávatelia zamestnávajúci pracovníkov v domácnosti môžu byť oslobodení od povinnosti zaviesť systém na meranie dĺžky pracovného času. Súdny dvor rozhodol, že takáto výnimka je v rozpore so smernicou 2003/88/ES a Chartou základných práv EÚ.
Pozadie prípadu:
Pracovníčka v domácnosti, žalovala svojich zamestnávateľov za neplnenie povinnosti zaviesť systém na meranie jej pracovného času. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy v Španielsku sú zamestnávatelia pracovníkov v domácnosti oslobodení od tejto povinnosti. Tribunal Superior de Justicia del País Vasco požiadal Súdny dvor o výklad, či je takáto výnimka v súlade s európskymi právnymi predpismi, najmä so smernicou 2003/88/ES o organizácii pracovného času.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že články 3, 5 a 6 smernice 2003/88/ES, v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv EÚ, zaväzujú zamestnávateľov zaviesť systém umožňujúci meranie pracovného času všetkých pracovníkov, vrátane pracovníkov v domácnosti. Vnútroštátna právna úprava, ktorá oslobodzuje zamestnávateľov pracovníkov v domácnosti od povinnosti evidencie pracovného času, je v rozpore s právom EÚ. Takáto prax bráni pracovníkom objektívne a spoľahlivo určiť počet odpracovaných hodín a ich časové rozvrhnutie. Povinnosť merania pracovného času je základnou súčasťou ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov, ktorá zabezpečuje dodržiavanie minimálneho denného a týždenného odpočinku a maximálneho pracovného času.
Praktické dopady:
Rozsudok posilňuje práva pracovníkov v domácnosti tým, že zaväzuje zamestnávateľov evidovať pracovný čas, čím sa predchádza zneužívaniu a nadmernému zaťaženiu. Zamestnávatelia zamestnávajúci pracovníkov v domácnosti musia zabezpečiť implementáciu systémov na meranie pracovného času, aby dodržali európske právne predpisy. Rozhodnutie odstránilo diskriminačnú prax, ktorá znevýhodňovala pracovníkov v domácnosti oproti iným zamestnancom, a zabezpečilo rovnakú úroveň ochrany. Členské štáty, ktoré majú podobné výnimky, budú musieť upraviť svoje právne predpisy tak, aby boli v súlade s právom EÚ. Tento rozsudok posilňuje práva pracovníkov v domácnosti, zdôrazňuje dôležitosť merania pracovného času a podporuje harmonizáciu pracovnoprávnych predpisov v rámci EÚ.
3. Téma: Zodpovednosť za spotrebnú daň pri cezhraničných online nákupoch
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 19. decembra 2024 objasňuje pravidlá uplatňovania spotrebných daní pri online nákupoch tovaru podliehajúceho týmto daniam, ktorý je prepravovaný medzi členskými štátmi. Súd riešil otázku, či predajca, ktorý odporúča prepravcu kupujúcemu, je povinný zaplatiť spotrebnú daň v členskom štáte určenia.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť predávala tovar podliehajúci spotrebnej dani online, pričom odporúčala kupujúcim konkrétnych prepravcov. Tovar bol následne prepravovaný do Fínska, kde sa miestne daňové orgány domnievali, že spoločnosť B UG ako predajca je zodpovedná za zaplatenie spotrebnej dane v súlade s vnútroštátnymi predpismi. Spoločnosť spochybnila túto zodpovednosť a požiadala o výklad článku 36 ods. 1 smernice 2008/118/ES.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že ak predajca odporučí kupujúcemu prepravcu alebo uľahčí výber konkrétnej prepravnej spoločnosti, považuje sa to za „prepravu v mene predajcu“. V takom prípade je predajca povinný zaplatiť spotrebnú daň v členskom štáte určenia. Tovar sa považuje za odoslaný alebo prepravovaný „priamo alebo nepriamo predajcom“, ak predajca akýmkoľvek spôsobom usmerňuje kupujúceho pri výbere prepravcu alebo uľahčuje využitie určitých prepravných služieb. Smernica 2008/118/ES má zabezpečiť správne uplatňovanie spotrebných daní v členských štátoch určenia a predchádzať obchádzaniu daňových povinností pri cezhraničnom obchode.
Praktické dopady:
Predajcovia, ktorí odporúčajú alebo uľahčujú prepravu tovaru podliehajúceho spotrebnej dani do iných členských štátov, budú zodpovední za zaplatenie dane v členskom štáte určenia. Online predajcovia by mali prehodnotiť svoje obchodné procesy a jasne komunikovať svoje podmienky prepravy, aby minimalizovali riziko zodpovednosti za spotrebnú daň. Rozhodnutie posilňuje ochranu daňových príjmov členských štátov a zabezpečuje, že spotrebná daň je uhradená v mieste spotreby. Rozsudok prináša právnu istotu v otázkach zodpovednosti za spotrebné dane pri online predaji tovaru medzi členskými štátmi. Tento rozsudok zdôrazňuje potrebu starostlivej správy cezhraničných obchodných transakcií a zavádza jasné pravidlá pre uplatňovanie spotrebných daní v rámci jednotného trhu EÚ.
4. Téma: Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách: Hypotekárne úvery s pohyblivou úrokovou sadzbou
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. decembra 2024 sa zaoberá transparentnosťou a nekalými podmienkami v hypotekárnych úveroch s pohyblivou úrokovou sadzbou založenou na referenčnom indexe. Súdny dvor posudzoval povinnosti predajcov informovať spotrebiteľov o výpočtoch indexu, jeho vývoji a možných rizikách, a zároveň určil pravidlá pre posudzovanie nekalej povahy takýchto podmienok.
Pozadie prípadu:
NB žaloval spoločnosť ohľadom podmienky v hypotekárnej zmluve, ktorá stanovovala pohyblivú úrokovú sadzbu na základe oficiálneho referenčného indexu. Spotrebiteľ tvrdil, že táto podmienka bola nekalá, pretože nedostal dostatočné informácie o výpočte indexu ani o jeho ekonomických dôsledkoch. Súd v Španielsku sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkami týkajúcimi sa výkladu smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že predajcovia musia spotrebiteľom poskytnúť všetky relevantné informácie o referenčnom indexe, jeho výpočte a rizikách, aby mohli správne posúdiť ekonomické dôsledky úveru. Uverejnenie indexu v úradnom vestníku nestačí, ak spotrebiteľ tieto informácie nemá ľahko dostupné. Nekalá povaha podmienky závisí od miery informovanosti spotrebiteľa a toho, či spôsob výpočtu indexu vytvára nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa. Ak je podmienka nekalá a zmluva by bez nej nemohla ďalej existovať, vnútroštátny súd môže nahradiť túto podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, ak to nepoškodzuje spotrebiteľa. Dobrá viera nemôže byť predpokladaná len na základe použitia oficiálneho indexu. Predajca musí preukázať, že splnil požiadavku transparentnosti.
Praktické dopady:
Rozhodnutie zvyšuje nároky na transparentnosť predajcov a poskytuje spotrebiteľom väčšiu istotu pri posudzovaní ekonomických dôsledkov úverových podmienok. Predajcovia a poskytovatelia hypotekárnych úverov musia spotrebiteľom aktívne poskytovať jasné a zrozumiteľné informácie o indexe a jeho vývoji. Ak je podmienka uznaná za nekalú, vnútroštátny súd môže zmluvu upraviť len v súlade s právami spotrebiteľa, nie v prospech predajcu. Členské štáty môžu byť nútené revidovať právne predpisy na ochranu spotrebiteľov, aby zodpovedali smernici 93/13/EHS a zásadám efektivity a proporcionality. Tento rozsudok posilňuje práva spotrebiteľov a zdôrazňuje povinnosť predajcov poskytovať dostatočné a zrozumiteľné informácie o hypotekárnych úveroch, čím prispieva k väčšej transparentnosti na trhu.
5. Téma: Právo na odpočítanie DPH v rámci skupiny spoločností
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. decembra 2024 rieši dve dôležité otázky týkajúce sa DPH: právo na odpočítanie DPH za služby poskytované v rámci skupiny spoločností a spoločnú zodpovednosť za daňové dlhy v prípadoch podvodu.
Pozadie prípadu:
1. Spoločnosť 1 bola odmietnutá možnosť odpočítať DPH za administratívne služby od iných subjektov v tej istej skupine spoločností, pretože daňové orgány považovali tieto služby za nepotrebné.
2. Spoločnosť 2 bola uznaná za spoločne a nerozdielne zodpovednú za daňový dlh vzniknutý podvodom, hoci priamo nepodvádzala, ale neprijala dostatočné opatrenia na predchádzanie podvodu.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že daňové orgány nemôžu odmietnuť odpočet DPH, ak je preukázané, že služby boli použité na účely zdaniteľných plnení, bez ohľadu na subjektívne posúdenie ich potreby.Súd potvrdil, že spoločná a nerozdielna zodpovednosť za DPH je prípustná, ak zdaniteľná osoba neprijala všetky primerané opatrenia na predchádzanie podvodom. Spoločná zodpovednosť musí rešpektovať zásadu proporcionality a nesmie brániť uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Členské štáty môžu kombinovať správne a trestné sankcie za podvody v rôznych zdaňovacích obdobiach, ak sa sankcie týkajú odlišných skutkov.
Praktický dopad:
Rozhodnutie posilňuje postavenie zdaniteľných osôb pri uplatňovaní odpočtu DPH a zabraňuje svojvoľnému odmietaniu zo strany daňových orgánov. Zdaniteľné osoby musia prijímať primerané opatrenia na predchádzanie podvodom, aby sa vyhli spoločnej zodpovednosti za daňové dlhy. Rozsudok umožňuje členským štátom efektívnejšie chrániť daňové príjmy a znižovať straty spôsobené podvodmi. Kumulácia sankcií prináša právnu istotu a umožňuje spravodlivé riešenie daňových prípadov. Tento rozsudok zdôrazňuje dôležitosť transparentnosti a proporcionality pri uplatňovaní DPH a zavádza vyvážený prístup medzi ochranou práv zdaniteľných osôb a bojom proti daňovým únikom.
6. Téma: Kvalifikácia stavebných pozemkov podľa smernice o DPH
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 7. novembra 2024 rieši otázku, či dodanie pozemku, na ktorom sú postavené iba základy obytných budov, predstavuje dodanie „stavebného pozemku“ v zmysle smernice 2006/112/ES. Rozhodnutie má významné dôsledky pre uplatňovanie DPH v oblasti realitných transakcií.
Pozadie prípadu:
Dánske daňové orgány spochybnili klasifikáciu transakcie spoločnosti, ktorá predala pozemky s položenými základmi obytných budov. Spor vznikol v otázke, či tieto pozemky treba považovať za „stavebné pozemky“, na ktoré sa vzťahuje DPH, alebo za pozemky s nehnuteľnosťami, ktoré by mohli byť oslobodené od DPH. VL požiadal Súdny dvor o výklad článku 12 smernice 2006/112/ES.
Kľúčové body rozhodnutia:
Pozemok, na ktorom sú postavené iba základy obytnej budovy, sa kvalifikuje ako „stavebný pozemok“ podľa článku 12 smernice 2006/112/ES, pretože tieto základy sú prvou fázou výstavby budovy. Súd potvrdil, že nehnuteľnosť nemožno považovať za dokončenú budovu na účely DPH, pokiaľ nedošlo k „prvému obývaniu“ budovy, čo vyžaduje minimálne stavebné dokončenie umožňujúce používanie na obývanie. Transakcie týkajúce sa „stavebných pozemkov“ sú zdaniteľné podľa smernice, čo podporuje jednotný daňový režim v rámci EÚ.
Praktické dopady:
Predaj pozemkov s položenými základmi budov podlieha DPH, čo vyžaduje od podnikateľov správne posúdenie stavu nehnuteľnosti a jej daňovej kvalifikácie. Rozhodnutie poskytuje daňovým orgánom jasné usmernenia na hodnotenie, či sa konkrétne transakcie týkajú stavebných pozemkov alebo dokončených nehnuteľností. Rozsudok prispieva k harmonizácii daňových pravidiel v oblasti realitných transakcií, čo uľahčuje obchodovanie medzi členskými štátmi. Spoločnosti predávajúce pozemky s nedokončenými stavbami musia dôkladne sledovať, či ich transakcie spadajú do kategórie zdaniteľných dodaní podľa pravidiel DPH. Tento rozsudok zdôrazňuje dôležitosť správnej klasifikácie pozemkov a nehnuteľností na účely DPH a podporuje jednotné uplatňovanie pravidiel v rámci EÚ.
7. Téma: Vertikálne dohody a obmedzenie hospodárskej súťaže: Záruky na automobily
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 5. decembra 2024 objasňuje výklad článku 101 ods. 1 ZFEÚ v súvislosti s vertikálnymi dohodami obmedzujúcimi hospodársku súťaž. Súd posudzoval, či dohody obmedzujúce záruky na automobily môžu byť kvalifikované ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska následku, ak orgán hospodárskej súťaže preukáže len potenciálne obmedzujúce následky.
Pozadie prípadu:
Spoločnosti čelili vyšetrovaniu estónskeho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže kvôli zmluvám, ktoré zaväzovali majiteľov automobilov využívať len schválených zástupcov a originálne náhradné diely výrobcu na účely zachovania platnosti záruky. Orgán hospodárskej súťaže usúdil, že tieto dohody môžu mať protisúťažné následky. Vec bola predložená Súdnemu dvoru na objasnenie, či na preukázanie porušenia stačia potenciálne obmedzujúce následky.
Kľúčové body rozhodnutia:
Článok 101 ods. 1 ZFEÚ nevyžaduje, aby orgán hospodárskej súťaže preukázal konkrétne a skutočné obmedzujúce následky dohody. Stačí, ak sú preukázané potenciálne obmedzujúce následky, ktoré sú dostatočne citeľné. Potenciálne obmedzujúce následky musia byť pravdepodobné a musia mať výrazný vplyv na hospodársku súťaž, aby boli považované za porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Potenciálne obmedzujúce následky musia byť pravdepodobné a musia mať výrazný vplyv na hospodársku súťaž, aby boli považované za porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Dohody obmedzujúce voľbu spotrebiteľov, napríklad požiadavky na používanie originálnych dielov alebo konkrétnych servisov, môžu byť vnímané ako obmedzujúce hospodársku súťaž, aj keď ich konkrétne dopady nie sú plne preukázané.
Praktické dopady:
Výrobcovia a distribútori musia dôkladne posúdiť vertikálne dohody týkajúce sa záruk, aby predišli riziku porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Orgány hospodárskej súťaže získali širšie možnosti na zásahy, keďže stačí preukázať potenciálne negatívne následky dohôd. Rozhodnutie podporuje väčšiu voľnosť spotrebiteľov pri výbere servisov a náhradných dielov bez strachu zo straty záruky. Spoločnosti budú musieť prehodnotiť svoje zárukové politiky, aby odstránili akékoľvek podmienky, ktoré môžu byť vnímané ako obmedzujúce hospodársku súťaž. Tento rozsudok posilňuje ochranu hospodárskej súťaže a zlepšuje rovnaké podmienky pre všetkých hráčov na trhu, čím zároveň zvyšuje ochranu práv spotrebiteľov.
