Vitajte pri poslednom vydaní EU Legal News v tomto roku ! S blížiacimi sa Vianocami a koncom roka vám prinášame prehľad ďalších kľúčových rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré opäť zdôrazňujú význam právnej istoty a jednotnosti v európskom právnom prostredí. V tomto vydaní sa venujeme témam ako subsidiárna právomoc v dedičských veciach, zdaniteľné plnenia pri výpovedi zmlúv o dielo, otázkam DPH pri oneskorených registráciách, miesto plnenia zmlúv o vývoji softvéru a harmonizácii pravidiel v cezhraničných zmluvných sporoch. Dovoľte nám, aby sme vám poďakovali za prejavenú dôveru a popriali pokojné sviatky plné radosti, ako aj úspešný nový rok!
1. Téma: Súdna právomoc a konkurzné konania
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 14. novembra 2024 priniesol dôležitý výklad pojmu „konkurzné konania“ podľa nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Rozhodnutie objasňuje, či sa na žaloby o zaplatenie pohľadávok, ktoré súvisia s konkurzným konaním, vzťahuje pôsobnosť tohto nariadenia, alebo či patria pod pravidlá konkurzného nariadenia (ES) č. 1346/2000.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť podala žalobu o zaplatenie dodaného tovaru proti spoločnosti, ktorá bola predmetom konkurzného konania vyhláseného v inom členskom štáte. Spoločnosť prihlásila svoju pohľadávku do konkurznej podstaty spoločnosti, ale zároveň iniciovala žalobu o zaplatenie v inom členskom štáte. Spornou otázkou bolo, či žaloba patrí pod nariadenie (EÚ) č. 1215/2012, ktoré sa vzťahuje na občianske a obchodné veci, alebo pod špeciálne pravidlá konkurzného nariadenia.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že nariadenie č. 1215/2012 sa neuplatňuje na žaloby, ktoré priamo vyplývajú z konkurzného konania a sú s ním úzko spojené. Ak žaloba nesúvisí priamo s konkurzným konaním, napríklad nevyžaduje špecifické postupy stanovené konkurzným právom, patrí pod pravidlá nariadenia č. 1215/2012, aj keď pohľadávka bola prihlásená do konkurznej podstaty. Samotná skutočnosť, že pohľadávka bola prihlásená do konkurznej podstaty, neznamená, že žaloba o zaplatenie automaticky spadá pod konkurzné konanie.
Praktické dopady:
Rozsudok poskytuje jasné usmernenie, že žaloby o zaplatenie pohľadávok, ktoré nemajú priamu súvislosť s konkurzným konaním, patria pod všeobecné pravidlá právomoci a výkonu rozsudkov podľa nariadenia č. 1215/2012. Veritelia môžu iniciovať žaloby o zaplatenie pohľadávok v súlade s pravidlami nariadenia č. 1215/2012, čo prispieva k väčšej právnej istote v cezhraničných obchodných sporoch. Rozhodnutie posilňuje právne postavenie veriteľov tým, že umožňuje súčasné prihlásenie pohľadávok do konkurznej podstaty a uplatnenie žaloby o zaplatenie v inom členskom štáte. Súdny dvor presne definoval hranice medzi pôsobnosťou nariadenia č. 1215/2012 a konkurzného nariadenia, čím znížil riziko kompetenčných sporov medzi členskými štátmi.
2. Téma: Zodpovednosť hospodárskych subjektov pri uvádzaní dreva na trh
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. novembra 2024 objasňuje povinnosti hospodárskych subjektov pri uvádzaní dreva a výrobkov z dreva na trh podľa nariadenia (EÚ) č. 995/2010. Súdny dvor presne definoval, kto je považovaný za „hospodársky subjekt“ a kedy dochádza k „uvádzaniu na trh“, čím posilnil zodpovednosť subjektov za dodržiavanie pravidiel na ochranu životného prostredia.
Pozadie prípadu:
Mesto uzatvorilo zmluvu s partnermi na ťažbu surového a palivového dreva z mestských lesov. Spornou otázkou bolo, či mesto ako vlastník lesov, ktoré umožnilo ťažbu dreva, má byť považované za „hospodársky subjekt“ v zmysle nariadenia č. 995/2010. Ministerstvo pôdohospodárstva tvrdilo, že mesto spĺňa definíciu hospodárskeho subjektu a je povinné dodržiavať pravidlá o sledovateľnosti a legálnosti dreva, ktoré uvádza na trh.
Kľúčové body rozhodnutia:
Osoba (fyzická alebo právnická), ktorá umožňuje ťažbu dreva na svojom majetku na základe zmluvy a vlastní drevo až do jeho prevodu na zmluvného partnera, je považovaná za „hospodársky subjekt“ v zmysle nariadenia č. 995/2010. Uvádzanie dreva na trh nastáva, keď hospodársky subjekt prevedie vlastnícke právo k vyťaženému drevu na zmluvného partnera. Subjekt je zodpovedný za legálnosť a sledovateľnosť dreva až do tohto momentu. Subjekty musia zabezpečiť, aby drevo pochádzalo z legálnych zdrojov a plnilo požiadavky sledovateľnosti stanovené nariadením.
Praktické dopady:
Subjekty musia zabezpečiť, aby drevo pochádzalo z legálnych zdrojov a plnilo požiadavky sledovateľnosti stanovené nariadením. Povinnosť označiť hospodárske subjekty priamo zodpovedné za uvádzanie dreva na trh zvyšuje transparentnosť a dohľad nad dodávateľskými reťazcami dreva v EÚ. Jasná definícia zodpovednosti motivuje subjekty, aby prijímali efektívne opatrenia na predchádzanie nezákonnej ťažbe a obchodovaniu s drevom. Rozsudok poskytuje vlastníkom lesov a ďalším subjektom jasné usmernenia o ich povinnostiach, čím sa znižuje riziko sporov a nejasností pri implementácii nariadenia č. 995/2010.
3. Téma: Obmedzenia práva na odpočítanie DPH pri oneskorení registrácie a chybách vo faktúrach
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 21. novembra 2024 sa zaoberal otázkami týkajúcimi sa práva na odpočítanie DPH v prípade, že dodávateľ nesplnil svoju povinnosť registrácie na účely DPH a vystavil faktúry, ktoré neuvádzajú DPH. Rozhodnutie tiež skúma možnosti opravy faktúr a zásadu neutrality DPH v situáciách, kde daňová kontrola identifikovala pochybenia.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť žiadala o odpočítanie DPH za dodania od dodávateľa, ktorý nebol registrovaný na DPH, pričom jeho faktúry DPH neuvádzali. Počas daňovej kontroly bola vyhotovená zápisnica, ktorá obsahovala uvedenú DPH, ale neumožnila opravu faktúr. Bulharské daňové orgány zamietli odpočítanie DPH, čo spoločnosť napadla na správnom súde vo Varne. Spornou otázkou bolo, či takéto zamietnutie je v súlade s právom EÚ a zásadou neutrality DPH.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že ak dodávateľ nie je registrovaný na DPH a vystaví faktúry bez uvedenia DPH, členský štát môže vylúčiť právo príjemcu na odpočítanie DPH, aj keď je DPH identifikovaná v zápisnici počas daňovej kontroly. Právna úprava členského štátu môže vylúčiť možnosť opravy faktúry, ak dodávateľ nesplnil svoju povinnosť uviesť DPH na pôvodnej faktúre a daňová kontrola už situáciu riešila prostredníctvom zápisnice. Zásada neutrality DPH nevyžaduje, aby právo na odpočet DPH bolo zachované vo všetkých situáciách, najmä ak nesplnenie povinností na strane dodávateľa narúša správnosť a transparentnosť systému DPH.
Praktické dopady:
Rozsudok potvrdzuje, že nesplnenie povinnosti registrácie a chybné faktúry môžu viesť k strate práva na odpočítanie DPH, čo zdôrazňuje význam dodržiavania pravidiel pri fakturácii. Dodávatelia sú povinní zabezpečiť správnu fakturáciu a registráciu na účely DPH, inak môžu ovplyvniť práva svojich obchodných partnerov na odpočet DPH. Subjekty si musia byť vedomé, že po daňovej kontrole nemusí byť možné spätne opraviť faktúry, čo zvyšuje dôležitosť správnej dokumentácie už pri vystavení. Rozhodnutie zdôrazňuje potrebu transparentnosti v systéme DPH, pričom zamedzuje využívaniu nedostatkov v dokumentácii na obchádzanie pravidiel.
4. Téma: Zodpovednosť konateľov za nezaplatenú DPH a zásada proporcionality
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 14. novembra 2024 objasňuje rozsah zodpovednosti konateľov za nezaplatené dlhy na DPH subjektmi, ktoré spravujú. Súd posudzoval, či vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť konateľov za nezaplatené dlhy na DPH, je v súlade so zásadou proporcionality podľa smernice 2006/112/ES.
Pozadie prípadu:
Konateľ spoločnosti v Holandsku, bol uznaný za spoločne a nerozdielne zodpovedného za nezaplatenie dlhu na DPH spoločnosťou, ktorú spravoval. Holandské právne predpisy stanovujú, že konatelia sú povinní oznámiť platobnú neschopnosť subjektu, pričom v prípade neoznámenia sa predpokladá ich zodpovednosť za vzniknutý dlh. Konateľ namietal, že právna úprava neumožňuje dostatočný priestor na preukázanie okolností, ktoré by ho mohli zbaviť zodpovednosti. Hoge Raad der Nederlanden požiadal Súdny dvor o výklad článku 273 smernice 2006/112/ES v spojení so zásadou proporcionality.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna úprava je v súlade so smernicou 2006/112/ES, pokiaľ konateľ môže preukázať, že mu nemožno pripísať nesplnenie povinnosti oznámiť neschopnosť subjektu zaplatiť dlh. Zodpovednosť nie je viazaná výlučne na prípady vyššej moci, ale zahŕňa aj ďalšie okolnosti. Právna úprava neporušuje zásadu proporcionality, ak konateľovi zostáva možnosť dokázať, že konal v dobrej viere, vynaložil náležitú starostlivosť a nebol zapojený do zneužitia alebo podvodu. Súd potvrdil, že zodpovednosť konateľa môže byť obmedzená na určité obdobie, ak sa preukáže, že v predchádzajúcich rokoch konal v súlade so zásadami obozretného hospodárenia.
Praktické dopady:
Rozhodnutie zdôrazňuje dôležitosť aktívneho prístupu konateľov pri riadení subjektov, najmä pri plnení daňových povinností. Konatelia majú právo preukázať okolnosti, ktoré ich zbavujú zodpovednosti, čím sa zabezpečuje rovnováha medzi ochranou daňového systému a zásadou proporcionality. Právna úprava umožňuje zabrániť zneužitiu a podvodom, pričom neobmedzuje možnosť konateľa konať v dobrej viere. Rozsudok motivuje konateľov k dôslednej kontrole a aktívnemu riešeniu finančných problémov subjektov, čím sa predchádza riziku osobnej zodpovednosti za daňové dlhy.
5. Téma: DPH pri výpovedi zmluvy o dielo
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 28. novembra 2024 poskytuje významné usmernenie ohľadom uplatňovania DPH pri výpovedi zmluvy o dielo. Súd posudzoval, či suma splatná na základe vypovedania zmluvy objednávateľom predstavuje zdaniteľnú transakciu a či sa považuje za protihodnotu za poskytnuté služby.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť uzavrela zmluvu o dielo so spoločnosťou na realizáciu stavebného projektu. Objednávateľ zmluvu vypovedal po začatí prác, pričom bol povinný zaplatiť zmluvnú sumu zníženú o náklady, ktoré poskytovateľ ušetril. Spornou otázkou bolo, či táto platba, vyplývajúca z výpovede zmluvy, predstavuje zdaniteľnú transakciu v zmysle smernice 2006/112/ES o DPH.
Kľúčové body rozhodnutia:
Platba splatná na základe vypovedania zmluvy o dielo, v ktorej poskytovateľ začal poskytovať služby a bol pripravený ich dokončiť, sa považuje za zdaniteľnú transakciu. Táto suma sa kvalifikuje ako protihodnota za už poskytnuté služby, keďže vznikla v súvislosti s výkonom činností na základe zmluvy. Zdaniteľný základ predstavuje skutočne splatnú sumu zmluvnej ceny, zníženú o ušetrené náklady poskytovateľa.
Praktický dopad:
Rozsudok poskytuje právnu istotu pre poskytovateľov služieb aj objednávateľov, pokiaľ ide o daňový režim platby pri výpovedi zmlúv o dielo. Platby vyplývajúce z ukončenia zmluvy sú predmetom DPH, ak súvisia s činnosťami, ktoré boli skutočne začaté a mali byť dokončené. Rozhodnutie má významný dopad na sektor stavebníctva a projektovania, kde sú výpovede zmlúv o dielo bežné. Subjekty musia počítať s povinnosťou odviesť DPH aj pri čiastočne realizovaných projektoch. Rozhodnutie Súdneho dvora znižuje riziko sporov medzi daňovými subjektmi a správami o charaktere platieb vyplývajúcich z ukončenia zmluvných vzťahov.
6. Téma: Subsidiárna právomoc v dedičských veciach podľa nariadenia EÚ č. 650/2012
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 7. novembra 2024 objasňuje kritériá subsidiárnej právomoci členských štátov v dedičských veciach podľa nariadenia (EÚ) č. 650/2012. Kľúčovou otázkou bolo, či sa pri určovaní právomoci súdov členského štátu, kde sa nachádza majetok zosnulého, má rozhodovať podľa stavu majetku v čase smrti alebo v čase začatia konania.
Pozadie prípadu:
Strany sa sporili o dedičstvo po zosnulom, ktorý mal v čase smrti obvyklý pobyt v treťom štáte mimo EÚ. Časť majetku patriaceho do dedičstva sa však nachádzala v Nemecku. Landgericht Düsseldorf požiadal Súdny dvor o výklad článku 10 ods. 1 nariadenia č. 650/2012, konkrétne o určenie rozhodujúceho okamihu pre zistenie subsidiárnej právomoci na riešenie dedičských vecí, ak zosnulý nemal obvyklý pobyt v členskom štáte.
Kľúčové body rozhodnutia:
Subsidiárna právomoc súdov členského štátu, kde sa nachádza majetok zosnulého, sa posudzuje podľa situácie v čase smrti zosnulého, nie podľa stavu majetku v čase začatia konania. Nariadenie si kladie za cieľ zabezpečiť právnu istotu a predvídateľnosť v dedičských veciach, pričom rozhodujúci okamih smrti zosnulého je kľúčový pre jasné určenie právomoci. Súd s právomocou podľa článku 10 ods. 1 môže rozhodovať o celom dedičstve, nielen o majetku nachádzajúcom sa v danom členskom štáte.
Praktické dopady:
Rozhodnutie prináša jasné pravidlá pre prípady, keď zosnulý nemal obvyklý pobyt v členskom štáte, ale vlastnil tam majetok, čím sa znižuje riziko právnej neistoty a kompetenčných sporov. Dediči môžu využiť jasne stanovenú právomoc súdov členského štátu, kde sa majetok zosnulého nachádzal v čase smrti, na riešenie celého dedičstva. Rozhodnutie zdôrazňuje potrebu súladu medzi faktickým stavom majetku v čase smrti zosnulého a určením právomoci, čo uľahčuje dedičské konania a posilňuje právnu istotu. Rozsudok posilňuje harmonizáciu výkladu nariadenia č. 650/2012 v členských štátoch a prispieva k jednotnému prístupu k cezhraničným dedičským sporom.
7. Téma: Právomoc v zmluvných veciach pri vývoji a prevádzke softvéru
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 28. novembra 2024 priniesol dôležitý výklad ustanovenia o „mieste plnenia“ v zmluvných veciach podľa nariadenia (EÚ) č. 1215/2012. Súdny dvor riešil otázku, kde sa nachádza miesto plnenia zmluvy, ktorej predmetom je vývoj a prevádzka softvéru pre zákazníka v inom členskom štáte.
Pozadie prípadu:
Spoločosť usadená v jednom členskom štáte, vyvinula a prispôsobila softvér pre druhú spoločnosť, ktorá má bydlisko v inom členskom štáte. Spor vznikol ohľadom otázky, či právomoc rozhodovať o spore vyplývajúcom z tejto zmluvy patrí súdom členského štátu, kde bol softvér vyvinutý, alebo súdom členského štátu, kde bol softvér používaný zákazníkom.
Kľúčové body rozhodnutia:
Miestom plnenia zmluvy o poskytovaní služieb, ktorej predmetom je vývoj a prevádzka softvéru, je miesto, kde zákazník získava prístup k softvéru, spúšťa ho a používa. Toto ustanovenie zabezpečuje, že právomoc rozhodovať o sporoch patrí súdom v členskom štáte, kde dochádza k faktickému užívaniu služieb, keďže toto miesto je najviac spojené so zmluvným plnením. Právomoc je založená na fyzickom a reálnom užívaní softvéru zákazníkom, nie na mieste, kde bol softvér vyvinutý alebo naprogramovaný.
Praktické dopady:
Rozhodnutie poskytuje jasné pravidlá, ktoré určujú súdy príslušné na riešenie sporov vyplývajúcich zo zmlúv o vývoji a prevádzke softvéru, čo zvyšuje právnu predvídateľnosť v cezhraničných obchodných vzťahoch. Subjekty podnikajúce v oblasti softvéru musia zohľadniť, že právomoc sa odvíja od miesta, kde zákazník fakticky používa softvér, nie od miesta jeho vývoja. Firmy pôsobiace v rôznych členských štátoch by mali do svojich zmlúv jasne zakotviť miesto plnenia, aby predišli potenciálnym sporom o právomoc. Rozsudok posilňuje jednotný digitálny trh tým, že harmonizuje pravidlá právomoci v zmluvných veciach týkajúcich sa vývoja a poskytovania digitálnych služieb.
