Vitajte pri vydaní EU Legal News! Prinášame vám prehľad ďalších októbrových rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sa dotýkajú zásadných otázok ochrany spotrebiteľov, zamestnancov, osobných údajov a spravodlivého zdaňovania. Tieto rozhodnutia formujú právne prostredie EÚ a prinášajú nové pohľady na vývoj európskej aj vnútroštátnej legislatívy. Veríme, že náš súhrn vám poskytne užitočné informácie a pomôže lepšie pochopiť ich význam a praktický dopad na vaše právne záležitosti.
1. Téma: Predčasné splatenie úveru a zníženie nákladov
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 17. októbra 2024, vo prípade (C-76/22), prináša dôležité objasnenie v oblasti ochrany spotrebiteľa v súvislosti s predčasným splatením úveru. Prípad sa týkal interpretácie článku 25 ods. 1 smernice 2014/17/EÚ, konkrétne práva spotrebiteľov na zníženie celkových nákladov spojených s úverom a otázky, či provízia za poskytnutie úveru patrí do nákladov závislých od trvania zmluvy.
Pozadie prípadu:
Podnet vznikol v Poľsku, kde spotrebiteľ požiadal o predčasné splatenie hypotekárneho úveru a následné zníženie celkových nákladov na úver vrátane provízie vybranej pri jeho poskytnutí. Banka argumentovala, že provízia je jednorazovým nákladom nezávislým od trvania úveru, a preto nemá byť predmetom zníženia. Spor vyústil do návrhu na prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ, ktorý mal rozhodnúť, či provízia spadá pod právo na zníženie nákladov.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súd rozhodol, že ak veriteľ neposkytne dostatočné dôkazy o tom, že provízia za poskytnutie úveru je nezávislá od trvania zmluvy, vnútroštátny súd musí považovať túto províziu za súčasť nákladov, na ktoré sa vzťahuje právo na zníženie. Článok 25 ods. 1 smernice 2014/17/EÚ neobsahuje špecifickú metódu výpočtu na určenie zníženia nákladov. Rozhodnutie preto ponecháva na vnútroštátne právne predpisy, aby stanovili konkrétny mechanizmus výpočtu zníženia.
Praktické dopady:
Rozhodnutie potvrdzuje, že spotrebitelia majú právo na zníženie všetkých nákladov súvisiacich s úverom, ak sú tieto náklady neoddeliteľne späté s jeho trvaním, čím zvyšuje transparentnosť vo finančných službách. Veritelia musia zabezpečiť jasnú a zrozumiteľnú dokumentáciu k nákladom na úver, aby preukázali, ktoré náklady sú nezávislé od trvania zmluvy. V opačnom prípade riskujú, že budú tieto náklady zahrnuté do zníženia. Vnútroštátne súdy a legislatíva by mali zohľadniť tento rozsudok a zaviesť jasné pravidlá pre výpočet zníženia nákladov na úver pri predčasnom splatení, aby sa predišlo ďalším sporom.
2. Téma: Výklad pojmu „občianske a obchodné veci
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-494/23 poskytol dôležitý výklad pojmu „občianske a obchodné veci“ v súvislosti s nariadením č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Súdny dvor EÚ rozhodol, že konanie o žalobe na nahradenie súhlasu žalovaného s vydaním veci z úschovy súdu, ktorá bola zaistená v rámci trestného konania, nepatrí pod pôsobnosť tohto nariadenia.
Pozadie prípadu:
Predmetom sporu bolo incidenčné konanie o nahradenie súhlasu žalovaného s vydaním zaistenej veci z úschovy súdu. Žaloba bola podaná v nadväznosti na trestné konanie, v ktorom bola vec zaistená orgánmi činnými v trestnom konaní. Téma vyvolala otázky o tom, či sa takéto konanie považuje za „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, a teda či patrí pod jeho pôsobnosť.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že tento pojem nezahŕňa konania, ktoré majú úzku väzbu na trestné konanie. Konanie o žalobe na nahradenie súhlasu žalovaného, týkajúce sa vydania veci z úschovy zaistenej v rámci trestného konania, sa považuje za súčasť trestnoprávneho režimu. Nariadenie sa vzťahuje výlučne na občianskoprávne a obchodnoprávne spory. Ak je konanie spojené s výkonom štátnych právomocí v trestnom konaní, nepatrí pod pôsobnosť nariadenia.
Praktické dopady:
Rozhodnutie potvrdzuje, že právomoc podľa tohto nariadenia sa nevzťahuje na všetky konania, ktoré môžu na prvý pohľad vyzerať ako občianskoprávne, ale sú úzko späté s trestnoprávnymi procesmi. Súdne inštitúcie v členských štátoch získavajú jasnejšie usmernenie pri rozhodovaní, či sa na konkrétne konania vzťahuje právomoc podľa nariadenia č. 1215/2012. Strany konania, ktoré plánujú využívať právne nástroje upravené nariadením č. 1215/2012, musia zvážiť povahu svojich právnych sporov. Ak je konanie spojené s trestným konaním, nie je možné uplatniť toto nariadenie.
3. Téma: Odpočet DPH pri bezodplatnom poskytnutí tovaru subdodávateľovi
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. októbra 2024 v prípade C-475/23 sa zaoberal právom na odpočítanie DPH v prípade nadobudnutia tovaru zdaniteľnou osobou, ktorý bol následne bezodplatne poskytnutý subdodávateľovi na vykonanie prác. Rozhodnutie zdôrazňuje hranice vnútroštátnych praxí, ktoré môžu odmietnuť právo na odpočítanie DPH.
Pozadie prípadu:
Jedna strana nadobudla tovar, ktorý bol následne bezodplatne poskytnutý subdodávateľovi na vykonanie prác v prospech strany. Rumunské daňové orgány odmietli uznať odpočítanie DPH, pričom argumentovali, že bezodplatné poskytnutie tovaru nespĺňa podmienky pre odpočet. Navyše, odmietnutie odpočtu sa zakladalo na tom, že strana neviedla samostatné účtovníctvo pre stálu prevádzkareň v Rumunsku.
Kľúčové body rozhodnutia:
Článok 168 písm. a) smernice 2006/112/ES bráni vnútroštátnej praxi, ktorá odmieta odpočet DPH pri bezodplatnom poskytnutí tovaru subdodávateľovi, ak poskytnutie tovaru nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na uskutočnenie zdaniteľných plnení a náklady na nadobudnutie tovaru tvoria súčasť ceny plnení alebo služieb dodávaných v rámci podnikateľskej činnosti. Súd rozhodol, že odmietnutie odpočtu DPH nemôže byť založené na tom, že zdaniteľná osoba neviedla samostatné účtovníctvo pre stálu prevádzkareň, ak daňové orgány môžu overiť splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet.
Praktické dopady:
Rozsudok objasňuje, že náklady spojené s nadobudnutím tovaru musia byť priamo alebo nepriamo spojené s výkonom zdaniteľných plnení, čo podporuje právnu istotu pre podnikateľov. Daňové orgány nemôžu odmietnuť odpočet na základe nedostatku formálnych požiadaviek, ako je samostatné účtovníctvo, ak môžu overiť, že hmotnoprávne podmienky boli splnené. Rozsudok posilňuje ochranu zdaniteľných osôb pred prísnymi vnútroštátnymi pravidlami, ktoré neprimerane obmedzujú odpočet DPH, čím prispieva k väčšej jednotnosti v uplatňovaní DPH v EÚ.
4. Téma: Zneužitie systému oslobodenia od DPH pri nízkom obrate
Súdny dvor EÚ sa v prejudiciálnom konaní vo veci C-171/23 zaoberal otázkou, či založenie novej spoločnosti s cieľom vyhnúť sa prekročeniu limitov pre oslobodenie od DPH v rámci systému pre zdaniteľné osoby s nízkym obratom predstavuje zneužitie práva. Rozhodnutie prinieslo dôležité usmernenia o tom, ako uplatňovať zásadu zákazu zneužívajúcich konaní v kontexte smernice 2006/112/ES.
Pozadie prípadu:
V predmetnom prípade spoločnosť, ktorá pôvodne využívala systém oslobodenia od DPH podľa článku 287 bodu 19 smernice 2006/112/ES, založila novú spoločnosť. Cieľom bolo zachovať výhody systému oslobodenia od DPH, pretože pôvodná spoločnosť prekročila hranicu nízkeho obratu stanovenú smernicou. Daňové orgány považovali toto konanie za zneužívajúce a odmietli uznať právo novej spoločnosti na využívanie systému oslobodenia.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že založenie novej spoločnosti na účely obchádzania pravidiel DPH a zachovania výhod systému oslobodenia predstavuje zneužitie práva, ak skutočným cieľom založenia novej spoločnosti je dosiahnuť daňové výhody, ktoré by inak neboli dostupné a ekonomická činnosť oboch spoločností je zjavne prepojená a vytvára dojem, že ide o jedno hospodárske usporiadanie. Ak sa preukáže zneužívajúce konanie, smernica 2006/112/ES bráni využívaniu systému oslobodenia, a to aj v prípade, že vnútroštátne právo výslovne neupravuje zákaz takéhoto konania. Spoločnosť, ktorá bola založená výlučne za účelom zneužitia výhod systému oslobodenia, nesmie byť oprávnená tento systém využívať.
Praktické dopady:
Rozsudok posilňuje schopnosť daňových orgánov identifikovať a riešiť prípady, keď subjekty zneužívajú systém oslobodenia od DPH cez formálne konanie, ako je zakladanie nových spoločností. Rozhodnutie vysiela jasný signál podnikateľským subjektom, že účelové zakladanie nových spoločností na obchádzanie daňových pravidiel nebude tolerované. Rozhodnutie poskytuje jednotný výklad zásady zákazu zneužívajúcich konaní, čím zabezpečuje väčšiu právnu istotu pre daňové orgány a podnikateľov v celej EÚ. DPH systém sa musí opierať o reálnu ekonomickú činnosť a nie o umelé štruktúry vytvorené s cieľom dosiahnuť daňové výhody.
5. Téma: Ochrana osobných údajov a obchodný register: Uverejňovanie spoločenských zmlúv a právo na vymazanie
Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-200/23 sa zaoberá otázkami ochrany osobných údajov pri uverejňovaní spoločenských zmlúv v obchodnom registri. Ide o konflikt medzi povinnosťou zverejňovania údajov podľa smernice 2017/1132 a právami fyzických osôb na ochranu osobných údajov podľa nariadenia GDPR (2016/679). Rozhodnutie prináša dôležité usmernenia pre orgány vedúce obchodný register a subjekty, ktoré zverejňujú osobné údaje.
Pozadie prípadu:
Spoločenská zmluva obsahujúca osobné údaje bola uverejnená v obchodnom registri, pričom niektoré z údajov neboli požadované smernicou 2017/1132 ani vnútroštátnym právom. Dotknutá osoba podala žiadosť o vymazanie týchto údajov z registra, ktorá bola zamietnutá. Súdny dvor mal posúdiť, či sú takéto osobné údaje uverejňované oprávnene a aké povinnosti vyplývajú pre orgány vedúce obchodný register.
Kľúčové body rozhodnutia:
Členské štáty nemajú povinnosť umožniť zverejnenie spoločenskej zmluvy obsahujúcej údaje, ktoré presahujú minimum vyžadované smernicou 2017/1132. Orgán zodpovedný za vedenie obchodného registra je „prevádzkovateľom“ osobných údajov v zmysle GDPR, keď tieto údaje sprístupňuje verejnosti. Ak sú v spoločenskej zmluve uverejnené nepovinné údaje, orgán vedúci register musí na žiadosť dotknutej osoby zabezpečiť ich vymazanie. Zamietnutie žiadosti je možné len v prípade, že sa údaje zverejňujú na základe zákonných procesov. Vlastnoručný podpis fyzickej osoby sa považuje za osobný údaj. Ak dôjde k neoprávnenému zverejneniu týchto údajov, dotknutá osoba môže žiadať náhradu nemajetkovej ujmy, aj keď jej dôsledky sú minimálne. Obchodný register nemôže byť zbavený zodpovednosti za neoprávnené spracúvanie osobných údajov, ani na základe stanoviska dozorného orgánu podľa GDPR.
Praktický dopad:
Rozhodnutie zavádza vyššie štandardy ochrany osobných údajov pri ich zverejňovaní v obchodných registroch, čím chráni práva fyzických osôb. Orgány vedúce obchodné registre musia aktívne zabezpečiť, že zverejnené údaje nepresahujú to, čo je nevyhnutné podľa práva. Spoločnosti musia dôkladne zvážiť, aké údaje uvádzajú v spoločenských zmluvách, aby predišli neoprávnenému zverejňovaniu. Rozhodnutie posilňuje právo jednotlivcov žiadať kompenzáciu za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zverejnením ich osobných údajov. Rozsudok prispieva k jednotnému výkladu smernice 2017/1132 a nariadenia GDPR v rámci celej EÚ, čím zabezpečuje rovnaké štandardy ochrany osobných údajov.
6. Téma: Rozšírenie pojmu „spotrebiteľ“ pri hypotekárnych úveroch
Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-347/23 zo dňa 24. októbra 2024 prináša zásadný výklad pojmu „spotrebiteľ“ podľa smernice 93/13/EHS. Rozhodnutie sa týka fyzickej osoby, ktorá uzatvorila hypotekárnu zmluvu s cieľom kúpy nehnuteľnosti určenú na bývanie, ktorú plánovala odplatne prenajímať. Súdny dvor posudzoval, či takáto osoba spĺňa podmienky na ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.
Pozadie prípadu:
Strany uzatvorili hypotekárny úver indexovaný v cudzej mene na kúpu nehnuteľnosti, ktorú plánovali prenajímať. Banka ich neuznala za „spotrebiteľov“ a tvrdila, že zmluva bola uzatvorená za účelom podnikateľskej činnosti. Strany sa obrátili na Súdny dvor EÚ s otázkou, či môžu byť považovaní za „spotrebiteľov“ v zmysle smernice 93/13/EHS, a teda požívať ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že fyzická osoba, ktorá uzatvára hypotekárny úver na kúpu nehnuteľnosti určenej na bývanie, ktorú plánuje odplatne prenajímať, môže byť považovaná za „spotrebiteľa“, ak koná mimo rámca svojho podnikania, povolania alebo obchodu. Samotná skutočnosť, že osoba má záujem získať príjem z prenájmu nehnuteľnosti, nevylučuje, že ide o „spotrebiteľa“, ak táto činnosť nie je systematická alebo nevykazuje znaky podnikania. Súdny dvor zdôraznil, že smernica 93/13/EHS má za cieľ zabezpečiť ochranu fyzických osôb pred nekalými podmienkami v zmluvách, ktoré uzatvárajú s profesionálmi, vrátane hypotekárnych úverov.
Praktické dopady:
Rozsudok posilňuje ochranu fyzických osôb, ktoré síce plánujú prenájom nehnuteľností, ale nevykonávajú systematickú podnikateľskú činnosť, a umožňuje im využiť ochranu pred nekalými podmienkami v zmluvách. Banky a iné finančné inštitúcie musia starostlivo posudzovať povahu klientov pri uzatváraní hypotekárnych úverov a nesmú automaticky vylučovať osoby so zámerom prenájmu nehnuteľnosti zo statusu „spotrebiteľa“. Rozsudok poskytuje jasný výklad pojmu „spotrebiteľ“, čím prispieva k právnej istote pre fyzické osoby pri uzatváraní zmlúv o hypotekárnych úveroch. Každý prípad je potrebné posudzovať individuálne na základe konkrétnych okolností, pričom dôležitá je absencia systematického podnikateľského zámeru.
7. Téma: Rovnaké zaobchádzanie s dočasnými pracovníkmi a spoločná zodpovednosť agentúr a užívateľských podnikov
Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-441/23 zo dňa 24. októbra 2024 priniesol zásadný výklad smernice 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej práci a smernice 2006/54/ES o rovnakom zaobchádzaní v pracovných podmienkach. Súdny dvor rozhodoval o prípadoch, keď pracovníci zamestnaní prostredníctvom agentúr boli pridelení do užívateľských podnikov, ktoré neboli oficiálne uznané ako agentúry dočasného zamestnávania. Rozhodnutie rieši aj otázku rovnakého zaobchádzania a povinnosť agentúr a užívateľských podnikov niesť spoločnú zodpovednosť za následky protiprávnych konaní.
Pozadie prípadu:
Pracovníčka bola zamestnaná agentúrou, ktorá ju pridelila do užívateľského podniku. Počas pridelenia došlo k neplatnému skončeniu jej pracovného pomeru, ktoré bolo považované za zneužitie práva. Okrem toho neboli dodržané zásady rovnakého zaobchádzania, najmä v oblasti odmeňovania. Súdny dvor mal rozhodnúť, či sa na tento pracovný vzťah vzťahuje smernica 2008/104/ES a aké povinnosti z nej vyplývajú pre agentúry a užívateľské podniky.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor potvrdil, že smernica 2008/104/ES sa uplatňuje na všetky subjekty, ktoré uzatvárajú pracovné zmluvy na účely dočasného pridelenia pracovníkov, bez ohľadu na to, či sú uznané ako oficiálne agentúry. Dočasní pracovníci musia počas pridelenia poberať rovnakú mzdu, akú by dostali ako priamo zamestnaní pracovníci užívateľského podniku. Agentúra a užívateľský podnik sú povinné spoločne a nerozdielne niesť dôsledky protiprávneho konania, vrátane neplatného skončenia pracovného pomeru a porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.
Praktické dopady:
Rozhodnutie posilňuje práva dočasných pracovníkov, najmä v oblasti odmeňovania a ochrany pred protiprávnym konaním zamestnávateľov. Užívateľské podniky musia dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania a nesú zodpovednosť za pracovné podmienky pridelených pracovníkov. Agentúry, ktoré pridelia pracovníkov do užívateľských podnikov, sú povinné zabezpečiť rovnaké podmienky pre pracovníkov a môžu byť zodpovedné za porušenie ich práv. Rozhodnutie kladie dôraz na rovnakú mzdu pre dočasných pracovníkov, čím sa eliminuje nespravodlivé znevýhodnenie oproti kmeňovým zamestnancom. Rozsudok poskytuje jasný výklad pravidiel smernice 2008/104/ES a zabezpečuje, že všetky formy dočasného zamestnania sú zahrnuté pod rovnaké ochranné opatrenia.