V októbri Súdny dvor Európskej únie vydal sériu významných rozsudkov, ktoré ovplyvňujú rôzne právne oblasti – od verejného obstarávania, elektromobility a elektronickej komunikácie v súdnych konaniach až po práva cestujúcich v leteckej doprave a problematiku diskriminácie v pracovnom práve. Tieto rozhodnutia prinášajú nové právne štandardy a zásadné zmeny, ktoré majú vplyv na právnikov, podnikateľov aj občanov naprieč Európou. Pripravili sme pre vás súhrn a analýzu kľúčových rozsudkov, a to s cieľom poskytnúť Vám prvotný pohľad na ich vplyv na právnu prax a legislatívne prostredie v Európskej únii. Pripojte sa k nám a objavte, ako tieto nové rozhodnutia formujú budúcnosť európskeho a vnútroštátneho práva!
1. Téma: Odchod do dôchodku spolkových sudcov a diskriminácia na základe veku
Dňa 17. októbra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie rozhodnutie vo veci prípadu (vec C-349/23), ktorý sa zaoberal otázkou, či vnútroštátna právna úprava, ktorá neumožňuje spolkovým sudcom odložiť svoj odchod do dôchodku, zatiaľ čo spolkoví úradníci a sudcovia spolkových krajín túto možnosť majú, predstavuje priamu diskrimináciu na základe veku podľa smernice 2000/78/ES.
Pozadie prípadu:
Spolkový sudca v Nemecku, namietal proti zákonu, ktorý mu neumožňoval odložiť odchod do dôchodku po dosiahnutí stanoveného veku. Tvrdil, že takáto úprava je diskriminačná, pretože iné kategórie verejných zamestnancov, ako sú spolkoví úradníci a sudcovia spolkových krajín, majú možnosť pokračovať v službe aj po dosiahnutí dôchodkového veku. Argumentoval, že tento rozdiel v zaobchádzaní je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní podľa smernice 2000/78/ES.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor posúdil, či rozdielna úprava pre spolkových sudcov v porovnaní s inými verejnými zamestnancami predstavuje priamu diskrimináciu na základe veku podľa článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78/ES. Rozhodol, že rozdielne zaobchádzanie vyplýva z príslušnosti k odlišným socio-profesijným skupinám alebo pracoviskám, nie priamo z veku jednotlivcov. Súdny dvor dospel k záveru, že vnútroštátna právna úprava, ktorá neumožňuje odklad odchodu do dôchodku pre spolkových sudcov, zatiaľ čo iné skupiny túto možnosť majú, nezavádza priamu diskrimináciu na základe veku. Takáto úprava nie je v rozpore so smernicou 2000/78/ES, ktorá ustanovuje rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.
Praktické dopady:
Toto rozhodnutie potvrdzuje, že členské štáty môžu mať odlišné pravidlá pre rôzne profesijné skupiny, pokiaľ tieto pravidlá nie sú priamo diskriminačné na základe veku. Zamestnávatelia a legislatívne orgány by však mali byť obozretní, aby zabezpečili rovnaké zaobchádzanie a vyhli sa nepriamym formám diskriminácie. Rozhodnutie poskytuje jasnejšie smerovanie pri tvorbe politiky týkajúcej sa veku odchodu do dôchodku a rovnosti v zamestnaní.
2. Téma: Verejné zákazky na výstavbu futbalového štadióna a platnosť zmlúv uzatvorených v rozpore s právom EÚ
Dňa 17. októbra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie rozhodnutie v prípade (vec C-28/23), ktorý sa týkal otázky, či súbor zmlúv uzatvorených medzi Slovenskou republikou a spoločnosťou na výstavbu futbalového štadióna predstavuje "verejnú zákazku na stavebné práce" podľa smernice 2004/18/ES a aké sú dôsledky uzatvorenia takejto zmluvy v rozpore s právnou úpravou EÚ v oblasti verejného obstarávania.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť uzatvorila so Slovenskou republikou zmluvu o poskytnutí dotácie a zmluvu o budúcej kúpnej zmluve s cieľom výstavby národného futbalového štadióna. Tieto zmluvy zahŕňali záväzok spoločnosti postaviť štadión podľa špecifikácií stanovených štátom a možnosť, aby štát štadión odkúpil. Európska komisia uznala poskytnutú štátnu pomoc ako zlučiteľnú s vnútorným trhom. Otázkou však zostalo, či tento súbor zmlúv mal byť považovaný za verejnú zákazku na stavebné práce a či mala byť dodržaná právna úprava EÚ týkajúca sa verejného obstarávania.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že súbor zmlúv medzi členským štátom a hospodárskym subjektom, ktorý zahŕňa zmluvu o poskytnutí dotácie a zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na výstavbu futbalového štadióna, predstavuje "verejnú zákazku na stavebné práce" podľa článku 1 ods. 2 písm. b) smernice 2004/18/ES. K tomuto záveru dospel na základe toho, že zmluvy zakladali vzájomné záväzky medzi štátom a hospodárskym subjektom, vrátane záväzku postaviť štadión podľa požiadaviek štátu a opciu pre štát na odkúpenie štadióna. Tieto záväzky predstavovali priamu hospodársku výhodu pre verejného obstarávateľa. Poskytnutá štátna pomoc, ktorá bola uznaná Európskou komisiou ako zlučiteľná s vnútorným trhom, neovplyvnila kvalifikáciu zmluvy ako verejnej zákazky na stavebné práce. Súdny dvor ďalej uviedol, že smernice 89/665/EHS a 2014/24/EÚ nebránia tomu, aby sa na základe námietky neplatnosti vznesenej verejným obstarávateľom uplatnila vnútroštátna právna úprava stanovujúca, že zmluva uzatvorená v rozpore s právom verejného obstarávania je absolútne neplatná ex tunc (od počiatku). Takáto vnútroštátna právna úprava je prípustná pod podmienkou, že je v súlade s právom EÚ, vrátane všeobecných zásad tohto práva, a to najmä v prípade verejných zákaziek, na ktoré sa vzťahuje smernica 2014/24/EÚ.
Praktické dopady:
Rozsudok zdôrazňuje, že verejní obstarávatelia musia dodržiavať pravidlá EÚ pri zadávaní verejných zákaziek, aj keď ide o zmluvy kombinujúce dotácie a budúce kúpy; nedodržanie môže viesť k neplatnosti zmlúv. Uznanie štátnej pomoci ako zlučiteľnej s vnútorným trhom neznamená, že zmluvy sú v súlade s predpismi o verejnom obstarávaní. Uzatváranie zmlúv v rozpore s právom EÚ môže viesť k ich absolútnej neplatnosti, čo má vážne právne a finančné dôsledky. Rozhodnutie môže ovplyvniť prístup členských štátov a hospodárskych subjektov k financovaniu veľkých projektov, zdôrazňujúc potrebu transparentnosti a dodržiavania právnych postupov.
3. Téma: Elektronické podpisy v súdnom konaní a technické požiadavky súdov
Dňa 17. októbra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie rozhodnutie v prípade C-302/23, ktorý sa týkal otázky, či vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje elektronické podanie procesných písomností podpísaných elektronicky len vtedy, ak má súd vhodný informačný systém, je v súlade s nariadením (EÚ) č. 910/2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie.
Pozadie prípadu:
Strana podala na súd procesnú písomnosť elektronicky, pričom ju podpísala kvalifikovaným elektronickým podpisom podľa nariadenia (EÚ) č. 910/2014. Súd však odmietol prijať toto podanie s odôvodnením, že nemá k dispozícii vhodný komunikačný a informačný systém na spracovanie takýchto elektronických podaní. Vnútroštátna právna úprava totiž stanovuje, že elektronické podanie je možné len prostredníctvom špecifického systému, ktorý súd nemal. Strana namietala, že takáto úprava je v rozpore s právom EÚ, konkrétne s nariadením o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor preskúmal článok 2 ods. 1 a 3 a článok 25 ods. 1 a 2 nariadenia (EÚ) č. 910/2014, ktoré upravujú právny účinok a dôkaznú silu elektronických podpisov v súdnom konaní. Rozhodol, že nariadenie nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava podmieňovala možnosť elektronického podania tým, že súd má k dispozícii vhodný komunikačný a informačný systém a že podanie sa uskutoční prostredníctvom tohto systému. Súd zdôraznil, že takáto vnútroštátna úprava môže byť opodstatnená z hľadiska zabezpečenia efektívneho fungovania súdov a ochrany integrity súdneho konania.
Praktické dopady:
Rozhodnutie potvrdzuje, že členské štáty môžu stanoviť technické požiadavky pre elektronické podania na súdy, pokiaľ tým neporušujú základné princípy nariadenia č. 910/2014. Upozorňuje na dôležitosť vybavenia súdov vhodnými informačnými systémami, aby mohli prijímať elektronické podania a plne využívať výhody elektronickej komunikácie. Advokáti a iné procesné strany musia zohľadniť technické možnosti súdov pri podávaní elektronických písomností a overiť si, či daný súd podporuje takéto podania. Rozsudok môže motivovať členské štáty k urýchlenej implementácii potrebných technológií na súdoch, aby zabezpečili plnú kompatibilitu s nariadením a zjednodušili prístup k spravodlivosti.
4. Téma: Náhrada cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla a povinnosti leteckých dopravcov
Dňa 17. októbra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie rozhodnutie v prípade (vec C-650/23), ktorý sa zaoberal otázkou, či má cestujúci nárok na náhradu od leteckého dopravcu v prípade, keď cestovná kancelária nesprávne informovala o zrušení letu a presunula cestujúceho na iný let, hoci pôvodný let sa uskutočnil podľa plánu.
Pozadie prípadu:
Cestujúci si zakúpil balík cestovných služieb vrátane letu od cestovnej kancelárie. Cestovná kancelária oznámila, že jeho pôvodne plánovaný let bol zrušený, a bez jeho súhlasu ho presunula na iný let s iným dopravcom. Neskôr sa ukázalo, že pôvodný let sa uskutočnil podľa plánu. Cestujúci preto požadoval náhradu od pôvodného leteckého dopravcu podľa nariadenia (ES) č. 261/2004, ktoré ustanovuje práva cestujúcich v leteckej doprave.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že cestujúci má právo na náhradu od prevádzkujúceho leteckého dopravcupodľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 261/2004, ak bol odmietnutý nástup do lietadla. Aj keď cestovná kancelária nesprávne informovala cestujúceho o zrušení letu bez vedomia leteckého dopravcu, ten je stále povinný poskytnúť náhradu, ak cestujúcemu neumožnil nastúpiť na pôvodný let. Podľa článku 13 nariadenia č. 261/2004 má letecký dopravca právo požadovať náhradu od cestovnej kancelárie, ktorá spôsobila situáciu nesprávnou informáciou. Cestujúci s potvrdenou rezerváciou v rámci balíka cestovných služieb má rovnaké práva ako cestujúci, ktorý si zakúpil letenku priamo od leteckého dopravcu.
Praktické dopady:
Leteckí dopravcovia sú povinní poskytnúť náhradu cestujúcim aj v prípadoch, keď chybu spôsobil tretí subjekt, ako je cestovná kancelária. Rozsudok posilňuje postavenie cestujúcich, ktorí môžu požadovať náhradu priamo od leteckého dopravcu bez ohľadu na chyby cestovnej kancelárie. Leteckí dopravcovia môžu uplatniť regresné nároky voči cestovným kanceláriám, čo môže viesť k prehodnoteniu zmluvných vzťahov a podmienok spolupráce.
5. Téma: Diskriminácia pracovníkov na dobu určitú pri započítavaní odpracovaných rokov
Dňa 17. októbra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie rozhodnutie v prípade proti Ministerstvu školstva a Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS). Prípad sa týkal otázky, či vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje započítavanie odpracovaných rokov pracovníkov na dobu určitú pri ich vymenovaní do stáleho služobného pomeru, je v súlade s právom EÚ, konkrétne s doložkou 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uvedenej v smernici 1999/70/ES.
Pozadie prípadu:
Učiteľ zamestnaný na dobu určitú v talianskom verejnom školstve, bol po úspešnom výberovom konaní na základe odbornej kvalifikácie prijatý do stálej verejnej služby. Pri určovaní jeho odpracovaných rokov však vnútroštátna právna úprava obmedzila započítanie období odpracovaných na základe pracovných zmlúv na dobu určitú na dve tretiny nad rámec štyroch rokov. Zostávajúca tretina týchto období bola opätovne začlenená len na ekonomické účely po uplynutí určitého počtu odpracovaných rokov. Učiteľ namietal, že takáto prax predstavuje diskrimináciu v porovnaní s pracovníkmi, ktorí boli zamestnaní na dobu neurčitú.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že doložka 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje započítanie odpracovaných rokov na dobu určitú pri vymenovaní pracovníka do stáleho služobného pomeru. Obmedzenie započítania odpracovaných období na dve tretiny predstavuje menej priaznivé zaobchádzanie s pracovníkmi na dobu určitú v porovnaní s pracovníkmi na dobu neurčitú, čo je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie. Skutočnosť, že tretina nezapočítaných odpracovaných rokov je neskôr opätovne zahrnutá len na ekonomické účely, nemení posúdenie, že ide o diskriminačnú prax. Členské štáty musia zabezpečiť, aby pracovníci na dobu určitú neboli znevýhodnení pri určovaní odpracovaných rokov a s tým súvisiacich nárokov v porovnaní s ich kolegami na dobu neurčitú.
Praktický dopad:
Rozsudok posilňuje postavenie pracovníkov na dobu určitú, najmä v oblasti verejného sektora, a zaručuje im rovnaké podmienky ako pracovníkom na dobu neurčitú. Členské štáty budú musieť prehodnotiť svoje zákony a predpisy týkajúce sa započítavania odpracovaných rokov pracovníkov na dobu určitú, aby zabezpečili súlad s právom EÚ a zabránili diskriminácii. Pracovníci, ktorí boli v minulosti znevýhodnení podobnými obmedzeniami, môžu mať právo žiadať o náhradu alebo prehodnotenie svojho pracovného zaradenia a odmien. Rozhodnutie zdôrazňuje význam rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch, čo prispeje k spravodlivejšiemu pracovisku v rámci celej Európskej únie.
6. Téma: Téma: DPH pri nabíjaní elektrických vozidiel cez komisionárske zmluvy
Dňa 17. októbra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie (piata komora) významný rozsudok v prípade C-60/23, ktorý sa zaoberal otázkou, ako kvalifikovať transakcie súvisiace s nabíjaním elektrických vozidiel na účely dane z pridanej hodnoty (DPH), najmä keď sa nabíjanie uskutočňuje prostredníctvom spoločnosti poskytujúcej prístup do siete nabíjacích staníc rôznych prevádzkovateľov.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť ponúka užívateľom elektrických vozidiel predplatné umožňujúce prístup do širokej siete verejných nabíjacích staníc, ktoré prevádzkujú rôzni operátori. Užívateľ si cez DCS môže vybrať nabíjaciu stanicu, načasovanie a množstvo elektriny na nabíjanie svojho vozidla. Otázkou bolo, ako kvalifikovať tieto transakcie na účely DPH: či ide o dodanie tovaru (elektriny) alebo o poskytovanie služieb, a kto je zodpovedný za odvádzanie DPH v tomto reťazci transakcií.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že dodanie elektriny na účely nabíjania elektrického vozidla na nabíjacej stanici predstavuje dodanie tovaru podľa článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2006/112/ES o DPH. Keď užívateľ nabíja svoje elektrické vozidlo prostredníctvom siete verejných nabíjacích staníc, ku ktorej má prístup cez predplatné so spoločnosťou, spotrebovaná elektrina sa považuje za dodanú najprv prevádzkovateľom siete spoločnosti a následne užívateľovi. Toto platí aj v prípade, že užívateľ si sám zvolí množstvo, čas a miesto nabíjania. Spoločnosť koná vo vlastnom mene, ale na účet užívateľa v rámci komisionárskej zmluvy. To znamená, že z pohľadu DPH dochádza k dvom samostatným dodaniam tovaru – od prevádzkovateľa k sppločnosti a od spoločnosti k užívateľovi.
Praktické dopady:
Tento rozsudok má významný vplyv na celý sektor elektromobility a zdôrazňuje potrebu správneho daňového zaobchádzania s novými obchodnými modelmi vznikajúcimi v dôsledku technologických inovácií. Rozsudok poskytuje jasné usmernenia pre daňové orgány členských štátov o tom, ako by mali byť takéto transakcie zdaňované, čo môže zjednodušiť kontrolu a výber DPH v tomto sektore. Užívateľov sa môže dotknúť prípadné prehodnotenie cien nabíjania, keďže poskytovatelia služieb môžu upraviť ceny v súvislosti s novými daňovými povinnosťami.
7. Téma: Uplatnenie výnimky pre bezúročné úvery v službách typu „Kúpte teraz, zaplaťte neskôr“
Dňa 17. októbra 2024 vydal Súdny dvor Európskej únie (štvrtá komora) rozsudok v prípade C-409/23, ktorý sa týkal interpretácie smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, konkrétne výnimky uvedenej v článku 2 ods. 2 písm. f) pre bezúročné úvery a úvery bez ďalších poplatkov v kontexte služieb typu „Kúpte teraz, zaplaťte neskôr“.
Pozadie prípadu:
Spoločnosť poskytuje spotrebiteľom službu odloženej platby, ktorá im umožňuje zakúpiť tovar alebo služby okamžite a zaplatiť za ne neskôr, bez úroku alebo ďalších poplatkov, pokiaľ je platba uskutočnená v stanovenom termíne. V prípade omeškania však spotrebiteľ znáša úroky z omeškania a náklady na mimosúdne vymáhanie pohľadávky. Otázkou bolo, či tieto dodatočné náklady v prípade omeškania spadajú pod pojmy „úrok“ a „ďalšie poplatky“ podľa smernice, čo by znamenalo, že takáto zmluva by nemohla byť vylúčená z pôsobnosti smernice podľa výnimky v článku 2 ods. 2 písm. f).
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že úroky z omeškania a náklady na mimosúdne vymáhanie, ktoré spotrebiteľ musí zaplatiť v prípade nesplnenia platobnej povinnosti, nepatria pod pojmy „úrok“ a „ďalšie poplatky“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. f) smernice 2008/48/ES. Výnimka sa neuplatní, ak veriteľ už od uzavretia zmluvy predvída, že spotrebiteľ nesplní svoju platobnú povinnosť, s cieľom získať ekonomickú výhodu z úrokov z omeškania a poplatkov. Rozhodnutie platí bez ohľadu na to, či úroky z omeškania a ďalšie poplatky majú pôvod v zákone alebo v zmluve, a tiež bez ohľadu na ich výšku v porovnaní so zákonnými sadzbami. Takéto zmluvy o odloženej platbe môžu byť vylúčené z pôsobnosti smernice, ak sú bezúročné a bez ďalších poplatkov, a dodatočné náklady vznikajú len v prípade nesplnenia platobnej povinnosti spotrebiteľom.
Praktické dopady:
Tento rozsudok významne ovplyvňuje interpretáciu výnimiek v smernici o spotrebiteľskom úvere a má dopad na fungovanie služieb odloženej platby v celej Európskej únii. Zdôrazňuje potrebu rovnováhy medzi inováciami v oblasti finančných služieb a ochranou práv spotrebiteľov. Spoločnosti ponúkajúce služby typu „Kúpte teraz, zaplaťte neskôr“ môžu tieto zmluvy koncipovať tak, aby spĺňali podmienky výnimky a neboli podrobené požiadavkám smernice 2008/48/ES. Musia však zabezpečiť, že nezneužívajú túto výnimku predvídaním nesplnenia platobnej povinnosti spotrebiteľom. Spotrebitelia by si mali byť vedomí, že takéto zmluvy môžu byť vylúčené z ochrany poskytovanej smernicou o spotrebiteľskom úvere, čo znamená menšiu mieru právnej ochrany pri uzatváraní týchto dohôd. Advokáti a právnici v oblasti finančného práva a ochrany spotrebiteľa musia zohľadniť toto rozhodnutie pri poskytovaní poradenstva klientom a pri tvorbe zmlúv.