Kolúzna väzba je v súvislosti s aktuálnym celospoločenským dianím čoraz viac skloňovaným fenoménom. V očiach laickej verejnosti je inštitút väzby častokrát mylne interpretovaný, keď osoba vzatá do väzby je vo všeobecnosti vnímaná ako vinná. V nasledujúcom článku sme sa preto rozhodli priblížiť aspekty najprísnejšieho zaisťovacieho inštitútu v slovenských podmienkach a aj potenciálnu zmenu jeho právnej úpravy.
V rámci trestného konania sú orgány činné v trestnom konaní oprávnené využívať viaceré zaisťovacie inštitúty, ktoré upravuje zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej ako „Trestný poriadok“), ako napríklad predvolanie, predvedenie, zadržanie, zatknutie alebo väzbu. Väzba predstavuje najinvazívnejší zaisťovací inštitút, ktorým sa podstatne zasahuje do základných ľudských práv a slobôd, a to predovšetkým z dôvodu dočasného pozbavenia osobnej slobody osoby vzatej do väzby.
Inštitút väzby, s ohľadom na následky, ktoré so sebou prináša, a s dôrazom na dodržiavanie zásady primeranosti a zdržanlivosti vedenia trestného konania a rovnako zásady ultima racio predznačuje, že väzba by mala predstavovať krajný inštitút zaistenia obvineného na účely trestného konania a k jej využívaniu má dochádzať len v tých najnevyhnutejších prípadoch, keď, laicky povedané, inej cesty niet. V tejto súvislosti sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom nálezeI. ÚS 47/2013, v ktorom konštatuje, cit.: „väzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania môže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné obmedzenie osobnej slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania obvineného v nej len pre určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.“ Podstata kolúznej väzby, ktorej názov je odvodený z latinského slova collusio, a ktorý v preklade znamená „zatemňovať“ alebo „zakrývať“, prichádza do úvahy len vtedy, pokiaľ existujú dôvodné pochybnosti, že obvinený bude pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, pričom takýmto konaním môže byť napríklad falšovanie listinných dôkazov, ich pozmeňovanie, hrozba násilím, a podobne.
Počas uplynulých týždňov sa v spoločnosti, ale najmä v kruhoch odbornej verejnosti čoraz viac skloňuje slovné spojenie kolúzna väzba, a to najmä s ohľadom na jej pomerne časté ukladanie v medializovaných kauzách. Odborná verejnosť v súvislosti s ukladaním kolúznej väzby apeluje na skutočnosť, že väzba je najzávažnejším zásahom do práva na osobnú slobodu, ktorý by mal trvať len nevyhnutný čas a mal by byť náležite odôvodnený. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že väzba nie je trestom, pričom v zmysle zásady prezumpcie neviny je potrebné vždy a za každých okolností hľadieť na osobu vzatú do väzby ako na nevinnú, a to počas celej doby trvania väzby. Väzobné stíhanie predchádza samotnému momentu vydania rozhodnutia súdom, resp. môže trvať až do momentu vydania rozhodnutia, a preto je potrebné brať zreteľ na zásadu primeranosti a zdržanlivosti uplatňujúcej sa v rámci celého trestného konania. Samotnú skutočnosť väzobného stíhania nemožno považovať za preukázanie viny obvineného, pričom v poslednom štádiu trestného konania, v ktorom bude súd rozhodovať o vine či nevine obvineného, môže súd nakoniec vyniesť aj oslobodzujúci rozsudok. Z týchto dôvodov je nevyhnutné vždy dôkladne posudzovať, či sú skutočne naplnené podmienky potrebné k tomu, aby bola osoba väzobne stíhaná, a či je inštitút kolúznej väzby skutočne využívaný ako krajný prostriedok, za súčasného zachovania a dodržiavania všetkých podmienok stanovených Trestným poriadkom.
V praxi sa preto medzi odborníkmi čoraz častejšie kladie otázka, čí sú aktuálne podmienky kolúznej väzby nastavené dostatočne primerane a správne, a či by nebolo vhodné pristúpiť k zmene právnej úpravy, ktorá by nastavila podmienky využívania inštitútu kolúznej väzby striktnejšie a dôraznejšie, a to tak, aby nedochádzalo k jej zneužívaniu a ukladaniu v prípadoch, kedy existujú dôvodné pochybnosti, či sú podmienky na väzobne stíhanie obvinenej osoby skutočne naplnené.
Súčasná právna úprava stanovuje základnú lehotu väzby na 7 mesiacov, pričom maximálna lehota väzby sa následne odlišuje v závislosti od toho, či ide o prečin, zločin alebo obzvlášť závažný zločin. Trestný poriadok súčasne nerozlišuje dĺžku väzby v závislosti od toho, či ide o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu, čo sa môže javiť ako problémové, vzhľadom k tomu, že väzba má trvať len nevyhnutný (primeraný) čas. V slovenských podmienkach sa pritom nezriedka stáva, že kolúzna väzba trvá aj 12 mesiacov, a to napriek tomu, že v rámci prípravného konania už boli vypočuté všetky osoby, voči ktorým hrozilo kolúzne správanie obvineného. Súdy spravidla zamietnu žiadosti obvinených o prepustenie z väzby z dôvodu, že títo svedkovia budú ďalej vypovedať na hlavnom pojednávaní, a teda hrozba ich ovplyvňovania stále trvá. Takéto konanie však naznačuje tzv. obligatórnu (povinnú) väzbu, ktorá je však nežiadúcim javom.
V súvislosti s požiadavkou striktnejšieho nastavenia podmienok využívania inštitútu kolúznej väzby možno spomenúť aj nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 240/1997, pričom práve česká právna úprava týkajúca sa kolúznej väzby upravuje podmienky jej využívania omnoho striktnejšie než je to v medziach slovenského právneho poriadku. Ústavný súd ČR v predmetnom náleze konštatoval, cit.: „znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vedie časť orgánov činných v trestnom konaní (ale aj súdy) k výkladu, že ak je obvinený v kolúznej väzbe a je obava, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, nie je možné (za takejto situácie) prepustiť obvineného z väzby skôr, než bude vec prejednaná pred súdom, nie teda skôr, napríklad v priebehu prípravného konania. Takýto postup však podľa presvedčenia ústavného súdu je nesprávny. Väzba je v každom trestnom konaní skutočne a len výnimočným opatrením a to iba vtedy, pokiaľ rovnakého účelu nemožno dosiahnuť inak. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je možné chápať ako mechanický pokyn pre obligatórne trvanie kolúznej väzby, do ktorej bol obvinený vzatý v prípravnom konaní, a to až do doby, než budú súdom vypočutí všetci svedkovia, prípadne spoluobvinení. Kolúzna väzba tak smie trvať aj v prípravnom konaní iba nevyhnutnú dobu. Preto tiež dôvody väzby vo vzťahu k výpovediam svedkov alebo spoluobvinených môžu skončiť už v prípravnom konaní“.
S ohľadom na využívanie inštitútu kolúznej väzby v trestnom konaní je potrebné si uvedomiť, že kolúzna väzba nezasahuje len do samotného práva na osobnú slobodu obvineného, ale rovnako je zásadným spôsobom obmedzená možnosť riadneho výkonu obhajoby. Obhajoba väzobne stíhaného klienta vykazuje mimoriadnu náročnosť, kedy musí advokát neustále skúmať, či sú skutočne splnené podmienky pre väzobné stíhanie, resp. či neopadol dôvod väzobného stíhania, a to tak, aby boli riadne a dôsledne chránené práva klienta. Zároveň je značne sťažená samotná komunikácia medzi obvineným a advokátom, pričom tá prebieha len za určitých striktne stanovených podmienok. Ani táto situácia samozrejme neprospieva k riadnej a dôkladnej príprave obhajoby advokátom, čo môže v končenom dôsledku negatívne ovplyvňovať riadny výkon obhajoby, a zároveň môže vytvárať neprimeraný nátlak na väzobne stíhanú osobu.
V tejto súvislosti poskytla nedávno svoje stanovisko aj Slovenská advokátska komora (SAK), ktorá zaslala list priamo ministerke spravodlivosti SR Márií Kolíkovej, v rámci ktorého poukázala na viaceré nedostatky využívania kolúznej väzby v podmienkach Slovenskej republiky z dôvodu nedostatočnej právnej úpravy. SAK vo svojom liste apelovala okrem iného aj na to, aby kolúzne väzobné stíhanie nebolo nadmerne využívané, pričom za týmto účelom navrhla upresniť dôvody kolúznej väzby. V súčasnosti platí, že kolúzna väzba prichádza do úvahy vtedy, keď existuje dôvodná pochybnosť, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov resp. iné zúčastnené osoby, pričom takáto právna úprava nijakým spôsobom nezohľadňuje napríklad to, či svedok, voči ktorému hrozí kolúzne správanie obvineného už vypovedal, alebo či znalec už predložil svoj znalecký posudok. Návrh predostretý zo strany SAK obsahuje navrhované zmeny Trestného poriadku v zmysle, že kolúzna väzba by pripadala do úvahy len v prípade existencie dôvodnej hrozby pôsobenia obvineného na doposiaľ nevypočutých svedkov, znalcov, a podobne. V prípade, že by osoba, voči ktorej hrozí kolúzne správanie už vypočutá bola, dôvod kolúznej väzby by odpadol a o kolúznej väzbe by nebolo možné kladne rozhodnúť. Prokurátor by v takomto prípade mal vo svojom návrhu na vzatie obvineného do väzby špecifikovať tie osoby, voči ktorým hrozí kolúzne správanie obvineného, resp. uviesť konkrétne okolnosti predstavujúce obavu z marenia vyšetrovania. V prípade, ak by novela vstúpila do platnosti, podmienky väzobného dôvodu by primerane zodpovedali českej právnej úprave, z ktorej explicitne vyplývaobava z ovplyvňovania „doteraz nevypočutých svedkov“ ako základný dôvod kolúznej väzby.
Návrh predostretý zo strany SAK obsahuje požiadavku, aby bola maximálna lehota kolúznej väzby stanovená na 3 mesiace, pričom podľa zdôvodnenia SAK by táto doba mala byť dostatočne dlhá na to, aby boli v rámci nej vypočuté všetky osoby, voči ktorým hrozí kolúzne správanie obvineného. Uvedená zmena by mala napomôcť k urýchleniu prípravného konania a zamedzeniu prieťahom v konaní, či neprimeranom predlžovaní trvania kolúznej väzby. V prípade, ak by v konaní vyšlo najavo, že obvinený vplýval na svedkov, resp. maril vyšetrovanie, bolo by možné následne rozhodnúť o ponechaní tejto osoby vo väzbe aj nad rámec troch mesiacov za zachovania ostatných zákonných lehôt. K uvedenej problematike možno spomenúť aj nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 240/1997, pričom práve úprava inštitútu kolúznej väzby v podmienkach Českej republiky je jedným z podnetov na zmenu a sprísnenie podmienok využívania inštitútu kolúznej väzby v rámci našej právnej úpravy. Ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, cit.: „znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vedie časť orgánov činných v trestnom konaní (ale aj súdy) k výkladu, že ak je obvinený v kolúznej väzbe a je obava, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, nie je možné (za takejto situácie) prepustiť obvineného z väzby skôr, než bude vec prejednaná pred súdom, nie teda skôr, napríklad v priebehu prípravného konania. Takýto postup však podľa presvedčenia ústavného súdu je nesprávny. Väzba je v každom trestnom konaní skutočne a len výnimočným opatrením a to iba vtedy, pokiaľ rovnakého účelu nemožno dosiahnuť inak. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je možné chápať ako mechanický pokyn pre obligatórne trvanie kolúznej väzby, do ktorej bol obvinený vzatý v prípravnom konaní a to až do doby, než budú súdom vypočutí všetci svedkovia, prípadne spoluobvinení. Kolúzna väzba tak smie trvať aj v prípravnom konaní iba nevyhnutnú dobu. Preto tiež dôvody väzby vo vzťahu k výpovediam svedkov alebo spoluobvinených môžu skončiť už v prípravnom konaní“.
V posledných dňoch sme sa stali svedkami situácie, keď Špecializovaný trestný súd rozhodol o prepustení bývalého vysokého štátneho funkcionára z väzby z dôvodu, že všetci kľúčoví svedkovia v predmetnej veci už boli vypočutí a teda neexistoval dôvod kolúzneho väzobného stíhania. Proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť. Najvyšší súd ako odvolací orgán rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že žiadosť obvineného o prepustenie z väzby zamietol, a zároveň rozšíril väzobné dôvody. Podľa najnovších informácií však Najvyšší súd v inom konaní rozhodol aj odlišne, a to tak, že protestu prokurátora proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu o prepustení obvineného na slobodu nevyhovel a rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu potvrdil.
Nespokojnosť odbornej verejnosti, ako aj samotný list zaslaný predsedom SAK ministerke spravodlivosti SR priamo naznačujú, že v najbližšej dobe môžeme očakávať otvorenie debaty, ktorej výsledkom môže byť aj zmena súčasnej podoby právnej úpravy kolúznej väzby v podmienkach slovenského právneho poriadku.
